Súrodenci Jendruchovci

Na bratislavskom sídlisku v Devínskej Novej Vsi žije jedna veľmi zaujímavá a už nielen na Slovensku široko-ďaleko známa rodinka. Manželom Márii a Milanovi Jendruchovcom Pán požehnal deväť detí - šesť dcér a troch synov a všetkým dal do vienka krásny dar - lásku k hudbe. Tomáš, Lucia, Mária, Matúš, Ruth, Petra, Alexandra, Deborah a Filip tvoria vokálno-inštrumentálny súbor s názvom „Súrodenci Jendruchovci“. Pán Milan Jendruch, ktorý je umeleckým vedúcim tohto súboru, pôsobí ako učiteľ hudby na Základnej umeleckej škole Eugena Suchoňa v Bratislave. Súrodencov Jendruchovcov určite poznajú mnohí z Vás z koncertov či hudobných doprovodov liturgických slávností v chrámoch v rôznych kútoch Slovenska. Nedávno súrodenci Jendruchovci svojou osobitou krásnou hudbou potešili farníkov v Ivanke pri Nitre, kde sme mali možnosť položiť niekoľko otázok mamke a „srdcu súboru“ - pani Márii Jendruchovej.

- Ste veľmi zaujímavá rodinka, aké sú, žiaľ, dnes už na Slovensku takmer raritou. Čo pre vás znamená vaša rodina, aké plusy a mínusy vidíte vo viacdetnej rodine?
- Mínusy viacdetnej rodiny nenachádzam, lebo sama pochádzam z veľkej rodiny. Našu rodinu pokladám za malú v porovnaní s tou, z ktorej som ja vyšla. O plusoch mnohodetnej rodiny by sa dalo hovoriť skutočne dlho. Je veľmi veľa výhod - napríklad pri výchove, pri materiálnom zabezpečovaní (hoci to možno pre mnohých znie zvláštne), pri príprave vena deťom do života. Veľká rodina im totiž poskytuje to, čo vo vlastnom rodinnom živote, keď si raz sami založia rodinu, budú pociťovať ako veľkú výhodu, veľký vklad do života. Tým vkladom je lepšia príprava na rodinný život, spolupatričnosť, zmysel pre zodpovednosť, atď. K takejto spolupatričnosti a spoluzodpovednosti za rodinu sa snažíme viesť i naše deti. Napríklad už to, že ja tu s vami sedím a zhováram sa bez strachu o to, že tým najmenším sa môže čosi stať, je príkladom jednej z výhod veľkej rodiny - každé z detí vie, že keď mama odíde, starší súrodenci sa majú postarať o mladších. Táto spolupatričnosť je nevyhnutná pre pevnú rodinu. A rodina je skutočným základom spoločnosti. Ak nebudeme vychádzať z potreby pevnej rodiny, naša spoločnosť sa bude rútiť do tej priepasti, do ktorej sa dnes rúti. Veľké plus vidím i v tom, že vo viacdetnej rodine ľahšie vychovávame plnohodnotného človeka ako v rodine s jedným, dvoma deťmi.

 - Vzťah k Bohu úzko súvisí s kvalitou rodinného života. Čo znamená tento vzťah pre vás a čo z neho čerpáte?
- Je to trošku filozofická otázka, no budem sa snažiť neodpovedať na ňu „filozoficky“. My sa snažíme deti vychovávať vlastným príkladom a vzťah k Bohu nám pomáha deti viesť k Bohu bez toho, aby sme nejako „príliš“ o ňom rozprávali. Boh je súčasťou nášho každodenného života, čiže nepatrí len do kostola. S vierou v Boha sa stretávajú naše deti od narodenia ako s čímsi samozrejmým a postupne si vytvárajú svoj osobný vzťah k Nemu. Zásadne nič nevnucujeme, ale snažíme sa žiť tak, aby si oni z toho brali príklad a v určitom čase usmerňujeme.

 - Čo je cieľom vašich koncertov, čo od nich očakávate?
- Nehľadáme žiaden konečný cieľ. Ten nevidíme, pretože nevidíme, čo bude zajtra. Ale určite vidíme to, čo sme dostali. A dostať do daru hudobný talent pre deväť detí je určite istým Božím plánom. Stretávame sa s rodinami, kde je jedno dieťa športovo nadané, druhé neinklinuje k ničomu, tretie je nadané technickým smerom. Všetky naše deti sú muzikanti. Muzikantom sa človek nestane, tým sa musí narodiť a oni tento dar od Pána dostali. V tomto sme objavili ten Boží plán s nimi, a tak sa ho snažíme nejakým spôsobom zviditeľňovať a uskutočňovať tu na zemi. Snažíme sa však ustrážiť, aby im nezačal „rásť nos dohora“. Ak by sa tak stalo, tak po ňom včas „dostanú“. Myslím si ale, že sú natoľko rozumné, že same sa strážia.
 
- Koncerty sú spojené s určitým nepohodlím cestovania, s neustálym balením a vybaľovaním. Sú ešte všetky vaše deti stále priaznivo naklonené koncertovaniu, alebo ste už zaznamenali v tomto smere aj akési „rebelantstvo“?
- Naopak, ony rebelujú, keď sa nič nerobí. Mali sme obdobie asi dvoch mesiacov, keď sme nič nové nenacvičili a pre nich to už bolo veľmi dlho. Museli sme rýchlo niečo vymyslieť a začali sme nacvičovať zborové skladby. Ony neustále túžia po niečom novom.

 - Na záver nášho krátkeho rozhovoru vám položíme tradičnú poslednú otázku pre každého hosťa Rytiera Nepoškvrnenej. Vaše deti majú vo svojom repertoári aj niekoľko veľmi pekných mariánskych skladieb. Aké je miesto Panny Márie vo vašej rodine, vo vašom osobnom živote?
- Ona je jednoducho moja kamarátka. Mám k nej taký vzťah ako matka k matke či žena k žene. Je síce Matkou všetkých nás, no pre mňa je predovšetkým príkladom dobrej matky. Už v mladosti som si ju zvolila s obdivom za vzor pre svoje materstvo. Môj vzťah k nej prešiel zvláštnou cestou a v skratke sa dá charakterizovať ako už spomínaný vzťah matky k matke.

- Ďakujem za rozhovor

Dariusz Żuk-Olszewski