Boh a mamona

„Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone." Toto všetko počúvali aj farizeji, ktorí mali radi peniaze, a posmievali sa mu. Preto im povedal: „Vy sa robíte pred ľuďmi spravodlivými, ale Boh pozná vaše srdcia, lebo čo je u ľudí vznešené, pred Bohom je ohavné.“ (Lk 16, 13-15) Toto všetko počúvali aj farizeji, ktorí mali radi peniaze, a posmievali sa mu...

Ako ľahko si môžeme predstaviť túto scénu! Farizeji sa vysmievali Ježišovi. Pri Jeho slovách sa usmievali popod fúzy. Veď oni žili z Božieho slova, chodili vo svojej sláve dôležitých ľudí, slušných, vzbudzujúcich strach. Disponovali hodnotením iných ľudí, ktoré formulovali podľa vlastného výkladu Božieho slova. To slovo, ktorému slúžili, vedeli využívať vo svoj prospech. Vedeli chrániť svoje príjmy, občas úžernícke a nespravodlivé. Vedeli dobre využívať svoje postavenie. Na inom mieste im Ježiš pripomenie, že „vyjedajú domy vdov a naoko sa dlho modlia“ (Lk 20, 47). Vysmievali sa mu, že On verí tomu, čo hovorí. Možno si medzi sebou vraveli: aj na teba raz príde, aj ty sa naučíš využívať to, čo dokážeš učiť! Iba Lukáš nám s takým jemnocitom odovzdal túto scénu vysmievania sa Kristovi, v podstate vysmievania sa Bohu, Božej spáse, Božej láske. Nestáva sa nám niečo podobné? Nestáva sa nám, že hoci veríme v Boha, žijeme tak, akoby Boha nebolo? Žijeme tak isto ako neveriaci, používame tie isté argumenty, akoby naša viera nemala žiaden vplyv na náš život. Nestáva sa nám, že hľadíme na Božiu trpezlivosť, na Božie milosrdenstvo tak, akoby bol Boh „nemohúci“ a nevedel si s nami dať rady? A my dokážeme túto „nemohúcnosť“ využívať. Organizovať si život, využívať ľudí, ľudské zákony a tešiť sa z toho, čo sa nám podarí zo života vytrhnúť. Nestáva sa nám, že využívame Boha, službu Bohu tak, aby sme z nej čerpali výhody, aby sme si žili pohodlne, zachovávajúc si drzú istotu, že máme na to právo, lebo Boh nás rozmaznáva ako svojich domácich, svoje milované deti, pretože láskavo súhlasíme s tým, aby sme v Neho verili, aby sme vzbudzovali dojem, že vo svojom živote rátame s Jeho prikázaniami? Nestáva sa nám, že sa robíme dobrými, čnostnými a horlivými, aby nás ľudia ctili, vydržiavali, tešili sa, že im láskavo pripomíname Boha a občas ich postrašíme Božím súdom? Nestáva sa nám, že praxou nášho života sa vysmievame z Boha, z Evanjelia, z lásky? Mamona je v ústach Ježiša predovšetkým „bôžik peňazí“. Práve on zviedol Judáša. Mamona je taktiež bôžik nášho osobného prospechárstva, ktorého si často uctievame bez toho, aby sme si to uvedomovali. Zvykli sme si totiž na taký život, na to, že „máme právo“. Práve kult mamony spôsobuje, že svedomie nám nič nevyčíta, keď sedíme pri dobre prestretom stole, vyháňame hladného, lebo nám prekáža, lebo svojim výzorom je nám „nechutný“. Existuje nejaký prostriedok okrem Božieho Evanjelia, ktorý by nás mohol prebudiť, aby sme pochopili, že aj my sa „vysmievame z Ježiša“, hoci sa pokladáme za Jeho učeníkov? Sme naozaj schopní pochopiť Kristove slová:"Lebo čo je u ľudí vznešené, pred Bohom je ohavné"? Perfektné autá, párty, dobrá spoločnosť, komfortné spôsoby trávenia voľného času - môže to slúžiť vlastnej spáse a predovšetkým spáse iných, alebo to je „pred Bohom ohavné“?
Barnaba Robak