Starká

Lavička pred onkologickým oddelením okresnej nemocnice si už vypočula od nešťastných ľudí príbehy najrôznejšieho druhu. Život veru nie sú koľajnice, ale križovatky od výmyslu sveta. Človek neraz prechádza na červenú a často ho to stojí zdravie, či život. Obyčajne vyrozprávajú lavičke svoj príbeh ľudia, ktorých hodiny života práve dotikávajú. Dnešný deň a dnešný príbeh bol iný, napodiv lepší... Janka mala prednedávnom osemnásť rokov, a to je v živote dievčaťa niečo ako výhra za milión. Strnulo sedela na ošúchanej lavičke pred budovou nemocnice a neprítomne hľadela pred seba. V hlave sa jej odvíjal ten najosobnejší film vlastného života. Pred pár minútami opustila izbu číslo štrnásť, na ktorej ležala jej starká, ktorá pozorovala tento svet už celých sedemdesiatdva rokov. Ako je možné, že aj keď vyrastala v celkom chudobných pomeroch, predsa bola šťastná a pokojná? Prekonala prekážky, ktoré by položili na lopatky nejedného spisovateľa kníh o pozitívnom myslení. Janka nechtom odštipla zoschnutú farbu na mlčiacej lavičke a ešte raz zamierila pohľadom do okna izby číslo štrnásť. V predstavách sa jej vynárala zhrbená postava staručkej ženy, ktorá jej opatrne kývala jednou rukou na pozdrav, pričom druhou sa pridržiavala rámu veľkého okna. Z Jankinho oka sa vykotúľala slzička ako hrášok a náhlivo prebehla po jej červenom líci. Lavička vedela, že táto slza nebude posledná. Vlastná matka ju nechala u starkej, keď mala ešte len sedem rokov. Malé, vyplašené dievčatko stratilo oporu práve vo chvíli, keď ju najviac potrebovalo, keď bolo tak veľmi zraniteľné. Otec ju najskôr navštevoval pomerne často, avšak „musela“ pochopiť, že aj on si potrebuje zariadiť „svoj “ vlastný život, v ktorom pre ňu miesta nebolo. Všetky starosti a problémy zostali ležať na pleciach drobnej starej mamy. Keby žil aspoň starý otec, ale toho si Pán Boh, ako hovorievala starká, vzal do nebíčka ešte za vojny. Do dnešného dňa si babička uchovávala jeho posledný list z frontu a vnučke Janke sa zdalo, akoby bol stále bledší a bledší. Prešiel tými vráskavými rukami nespočetnekrát a bol starostlivo polievaný slzami nesmrteľnej lásky. Janka si spomínala na svoje prvé kroky v škole, na radosť z prvej veľkej jednotky na vysvedčení, ale i na svoje prvé sväté prijímanie, ktoré otec tak vehementne zakazoval. Vtedy videla starkú v takom bojovom nasadení, ako nikdy predtým a nikdy potom. V bielych šatôčkach s dlhočiznou sviečkou v ruke a zvláštnym pocitom na duši bola v spoločnosti ostatných detí taká šťastná... Od radosti strácala zrak, nevnímajúc takmer nikoho okolo seba. Svoju starkú však videla veľmi jasne, sedela v treťom rade, presne pod obrazom krížovej cesty, kde sa Pán Ježiš stretá so svojou matkou. Na tvári mala výraz, ktorý si Janka pamätá dodnes. Videla oči zbrázdené vráskami, ktoré tak často ako korytá riek odplavovali bolesť a trápenie z duše tejto statočnej ženy. Avšak vtedy žiarili radosťou. Starká bola na ňu hrdá. Šesťdesiatpäťročná, životom skúsená žena na sotva desaťročnú princezničku s korunkou na hlave. Jankine myšlienky náhle prerušil škriekajúci havran, ktorý prudko preletel jej zorným poľom. „Potvora!“ - zašepkala. Pohľadom zablúdila na náprotivnú budovu, ktorá sa pýšila červeným nápisom - Gynekologické oddelenie. Sú veci, na ktoré sa človek nepamätá, aj keby veľmi chcel. Jednou z nich je vlastné narodenie. Rodičov si však vybrať nemôžeme, a tak nám nezostáva nič iné, ako ich prijať takých, akí sú. Škoda, že to však neplatí aj naopak. Našťastie Janku si vybrala aspoň stará mama. Nikdy nezabudne na večerné rozprávky, ktoré z úst tejto víly zneli ako pohladenie po ubolenej detskej duši. Sťa kvitnúce kvety po jarnom daždi vynárajú sa spomienky na posledné narodeniny, keď jej kamarátky starkú doslova závideli. Pri jej neodolateľnej kapustnici a voňajúcom syrovníku počúvali mladé dievčatá životné príbehy starej ženy takmer bez dychu. Starý otec bol v jej spomienkach najväčší fešák v dedine. Urastený, čiernovlasý, s vytočenými fúzikmi a potmehúdskym úsmevom. Bol však aj veľmi tvrdohlavý, čomu sa stará mama tešila, pretože súzvuk týchto navzájom stvorených sŕdc narúšali hromy-blesky oboch rodičovských strán, ktoré ich láske nepriali. Práve tu sa prejavila nielen sila ich vzťahu, ale aj neoblomnosť starého otca. Napriek tomu, že zostali úplne sami, plamene ich vzájomnej lásky neuhasli, práve naopak. Každá starosť a prekážka rozdúchavali pahrebu v srdciach opustených snúbencov. Keď prišlo na svet ich prvé dieťa, šťastie vybuchlo ako nášľapná mína a črepiny neutíchajúcej radosti zasiahli oboch rodičov naplno. Synček však vo veku dvoch rokov zomrel na zápal pľúc. Jeden z týchto silných životných úderov zvládla starká napodiv lepšie ako jej muž, ktorý sotva zatvoriac veko maličkej truhly musel narukovať. Smútok sa naplno zahryzol do srdca opustenej ženy. Avšak nie nadlho. O pár týždňov ho vystriedala radosť, ktorú spôsobil malý človiečik pod jej srdcom. Tentokrát to bola dcéra. Janka nikdy nepochopila, ako sa môže narodiť dobrej matke taká dcéra. Spomienky na ich vzájomný vzťah sú stále živé a Janka ako malé dieťa už bola schopná vnímať a registrovať veci, ktoré dospelí neraz podcenia. Najskôr jej v pamäti utkvel tón, ktorý sa v malej hlavičke rozliehal ako rev strašidelného draka z rozprávky. Až oveľa neskôr pochopila význam slov a ten ju dorazil ešte viac. napodiv starká zostávala kľudná a vravievala: „Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje.“ Aj keď tomu Janka celkom nerozumela, jedno vedela určite - ak starkin Pán Boh naozaj existuje, jej babičku má určite najradšej. Janka podvedome pohladila načúvajúcu lavičku a z oka jej vypadla ďalšia slzička, ktorá sa však uberala celkom inou cestou ako jej kamarátka. Presne tak to bolo aj s Jankinou matkou - prestala sa úplne starať o svoje vlastné dieťa a odišla s nejakým „ujom“, aby si zariadila „svoj“ život. Starká nekričala a nenadávala - na to sa dobre pamätá - iba nežne zobrala Janke hlavičku do náručia a ticho zašepkala: „Ty moja hlavička-makovička.“ Prečo si vážime ľudí až vtedy, keď ich strácame? Janka nebola vôbec žiadna makovička, ale poriadna makovica, tvrdohlavá ako jej vlastná matka. napriek všemožným snahám svojej babičky, ktorá sa jej snažila nahradiť oboch rodičov najlepšie ako len vedela, výsledok nezodpovedal vloženému úsiliu. Koľkokrát ona sama nakričala na svoju starkú, keď jej zakazovala ísť so staršími kamarátkami na diskotéku, alebo keď sa vracala domov ráno potúžená alkoholom, a to mala ešte len 15 rokov! „Bože! Úbohá starenka!“ - šepla pomedzi slzy. Vtedy ju to však vôbec nezaujímalo. Odbila starkú často opakovanou frázou: „Ty tomu vôbec nerozumieš!“ Až teraz si plne uvedomila, že práve starká jej rozumela najlepšie. Mala totiž ten zaujímavý inštinkt, ktorí prináleží starým a skúseným ľuďom - vedia často veľmi dobre odhadnúť človeka na prvý pohľad. Ani tentoraz sa babička nemýlila. Milan bol ženatý a mal 37 rokov. Veľa toho nenahovoril a nepozeral sa nikdy priamo do očí. To starkej úplne stačilo, avšak nikdy na Janku nekričala, snažila sa jej pokojne vysvetliť, že Milan nie je ten pravý, je ženatý a okrem toho má ... avšak hluchota nie je len choroba, ale aj prejav nezáujmu. Starká už nepresviedčala, iba prosila. Keď ju však Janka v jeden večer našla v modlitbe kľačať na kolenách, akoby do nej vošlo sto čertov - tak veľmi ešte nikdy nenakričala na svoju starkú - nikdy! Slzy sa rozutekali po Jankinej tvári na všetky strany a cez zahmlený pohľad sa jej všetko okolie začalo zbiehať do farebných chumáčov. Pomaly si pretrela prstami uplakané oči a pohľadom skĺzla na zem. Pokora! Ako červený neónový nápis preletelo jej mysľou toto nezvyčajné slovíčko. Starká znášala všetky vrtochy nevďačnej vnučky naozaj s pokorou. A práve tá dnes priviedla Janku sem - do nemocnice. Keď otvorila dvere číslo štrnásť pocítila teplo - a nielen to fyzikálne. Uzrela svetlo, ktoré akoby prebehlo po celej miestnosti a zastavilo sa pri starkej. Tá však nepovedala ani slovo, iba sa uprene dívala na svoju vnučku. Nebola prekvapená, naopak, akoby ju už dávno čakala. Janka na chvíľku ustrnula v pohybe ako baletka, ktorá zabudla nacvičenú kreáciu. Opatrne pristúpila k posteli a zrazu sa prudko vrhla k starkej. Mocne jej uchopila ruky. Nevládala povedať ani slovo, iba usedavo plakala a plakala. Po chvíľke babička tíško zašepkala: „Vedela som, že prídeš ... vedela!“ Po dlhých mesiacoch to bolo ich prvé stretnutie. A Janka začala rozprávať. Rozprávala dlho, s úprimnosťou v srdci a prosbou o odpustenie. Bolo to cítiť z každého slova, ktoré vypadlo z jej chvejúcich sa úst. Rozprávala o Milanovi, ktorý ju nahovoril, aby odišla od starkej, aby išla bývať k nemu, že sa rozvedie a že je len otázkou času, kedy sa vezmú. Verila mu, ó Bože, ako mu verila! Bola šťastná, bola tak...slobodná. Babička ju neprerušovala, iba občas pevnejšie zovrela ruku vnučky, ktorú nikdy neprestala milovať. A Janku to zovretie upokojovalo. Cítila, že zvráskavená ruka jej drahej starkej je vlastne záchrannou brzdou v tomto tvrdom svete. Vyliala si dušu ako kajúcnik pri dlho odopieranej spovedi. Rozprávala ďalej - o tom, ako ich vzájomné šťastie s Milanom začali narúšať hádky o peniaze, o dedičstvo, o ...milión ďalších vecí, ktoré si už ani nepamätala. Nerozviedol sa - samozrejme. Vrátil sa k svojej žene a práve Janka sa stala prekážkou ich „novému začiatku“. Najskôr chcela bojovať o svoju lásku, avšak potom pochopila... Milan ju nikdy nemal skutočne rád, vlastne ju nikto nikdy nemal rád. Zrazu si spomenula na človeka, ktorý túto jej teóriu vyvrátil od základov. Bola to žena, ktorej ublížila najviac v živote a ktorá tu pokojne ležala pred ňou - jej starká... Pevnejšie stisla vysilenú ruku svojej babičky a cez vodopád sĺz zašepkala: „Odpustíš mi, starká?“ A v tom uvidela v tých utrápených očiach niečo, čo ju prekvapilo. Bola to radosť. Žiarila z tých dobrotivých očí ako diamant z dna krištáľovo čistej rieky. Starká sa sotva badateľne pousmiala a pohľad jej zablúdil niekam hore. Pery sa slabúčko chveli, ale Janka ju počula dobre. „Bože môj, ďakujem ti, že si ma vyslyšal!“ Bola to posledná veta, ktorú povedala a zaznela s posledným výdychom tejto staručkej ženy. Zovretie ruky povolilo, ale Janka ho stále cítila, ešte aj tu na lavičke. Starká jej odpustila, vedela to, ba bola si tým istá. Celý svoj dlhý život predsa odpúšťala a robila to naozaj dobre. Janka pomaly vstala z lavičky a ešte raz sa zadívala do okna izby číslo štrnásť. Rukou sa chytila za bruško, v ktorom vznikol nový život a jemne sa pousmiala. „Ani som ti to nestihla povedať, babi... ale viem, že to vieš. A viem aj, čo mám urobiť. Poradila si mi aj bez slov.“ Odchádzajúc z nemocnice si sama pre seba zašepkala vetu, ktorú tak často počula od svojej milovanej starkej: „Ak Pán Boh zoberie niekomu z rodiny život, určite ho nahradí iným.“
Miroslav Deglovič