V predvečer Jubilea 2000

Nápad blahoslaveného pustovníka

Spomienka na prvé Jubileum v roku 1300

 

Vo františkánskej tradícii a v tradícii rodu de Segni, z ktorého pochádzal Bonifác VIII., sa traduje, že autorom myšlienky slávenia Jubilejného Roka bol františkán bl. Andrea Conti.

Mestečko Anagni leží pri diaľnici, ktorá vedie na juh Talianska, asi v polovici cesty do Monte Cassina. Dnes má okolo 20 tisíc obyvateľov. Asi od roku 450 je sídlom diecézy. Hrdí sa legendou, že sv. Peter tu cestou do Ríma ohlasoval Evanjelium. Jeho evanjelizácia je posvätená historickou prítomnosťou mučeníkov sv. Juliána z Dalmácie (II. st.) a sv. Magnusa, patróna diecézy (III. storočie). Dnes má celá diecéza okolo 50 tisíc veriacich. Anagni prežilo svoje veľké chvíle v stredoveku. Trvalé miesto v dejinách mestečku zabezpečili štyria pápeži z rodu de Segni, ktorí v Anagni uzreli svetlo sveta: skutočným riadením Božej Prozreteľnosti boli úzko spätí s rodiacimi sa rehoľami františkánov, klarisiek a dominikánov.
Inocent III., Lotar de Segni, sa tu narodil v roku 1160, na Petrov Stolec zasadol v roku 1198 a zomrel v Perugii v roku 1216. Práve on ústne potvrdil františkánsku cestu v roku 1209. Podľa legendy zachytenej Zofiou Kossak v románe „Bez zbrane”, pri osamelo zomierajúcom pápežovi bol iba sv. František.
Gregor IX., Ugolino de Segni, synovec Innocenta III., sa narodil v Anagni okolo roku 1170, pápežom sa stal v roku 1227 a zomrel v roku 1241. V období vzniku františkánskeho hnutia bol ako kardinál jeho ochrancom a veľkým priateľom Františka i brata Eliáša. Práve on kanonizoval sv. Františka, sv. Antona a sv. Dominika. Z jeho iniciatívy a s jeho pomocou brat Eliáš začal stavbu Baziliky sv. Františka v Assisi ako veľkolepého pomníka na hrobe Svätého.
Alexander IV., Rinaldo Conti de Segni, pápež od roku 1254, zomrel v roku 1261, synovec Gregora IX., taktiež podporoval žobravé rehole; v rodnom Anagni kanonizoval sv. Kláru.
A nakoniec Bonifác VIII., Benedetto Gaetani, narodený v Anagni okolo roku 1235, pápež od roku 1294, zomrel v roku 1303. Bol synom netere Alexandra IV. Jeho pontifikát pripadol na ťažké obdobie priveľkých ambícii francúzskej kráľovskej dynastie. Po dvojročnom uprázdnení Apoštolského Stolca, pod taktovkou Karola II., neapolského kráľa (synovca sv. Ľudovíta IX., kráľa Francúzska), bol za pápeža zvolený v roku 1294 pustovník Pietro de Merrone, ktorý prijal meno Celestín V. a ktorý sa ocitol v úplnej závislosti na tomto kráľovi. Súhlasil dokonca s tým, že Rímsku kúriu presťahuje do Neapola. V decembri 1294 sa Celestín V. zriekol úradu. Za pápeža zvolili Gaetaniho - pápeža Bonifáca VIII. Konflikt s francúzskym kráľom Filipom IV. vyvrcholil uväznením Bonifáca (r. 1303) a pokusom prinútiť ho abdikovať. Ľudom vyslobodený, ale zlomený  udalosťami, ktoré prežil, pápež umiera ešte v tom istom roku.
Bonifác VIII. po prvý raz vyhlásil rok 1300 za Svätý rok. Urobil tak nepochybne pre obnovu duchovných hodnôt v Cirkvi a v Ríme, kde sa príliš udomácnili svetské spôsoby.

Vo františkánskej tradícii i v tradícii rodu de Segni z Anagni jestvovalo presvedčenie, že autorom myšlienky  slávenia Jubilejného roka bol františkán bl. Andrea Conti. Pochádzal z rodu de Segni. Narodil sa okolo roku 1240 v Anagni. Jeho otec Stefano Conti bol bratom pápeža Alexandra IV., a sestra, Emilia, matkou Bonifáca VIII.
Andrea, podľa tradície a rodových zvyklostí, si z domu odniesol hlbokú náboženskú a kultúrnu formáciu. Tieto isté tradície v ňom vyformovali úctu k životu sv. Františka z Assisi. Neudivuje teda, že keď Andrea spoznal povolanie k rehoľnému životu, svoje kroky nasmeroval do františkánskej rehole, ktorej kláštor sa v Anagni nachádzal.
Dočítame sa, že bol „človekom, ktorý si svojím vzdelaním zasluhoval vo svojej dobe najvyššiu úctu”. Z jeho tvorby sa však nezachovalo nič, okrem informácie, že napísal teologické dielo: „De partu Virginis” (O narodení z Panny).
 

Predstavení mu ponúkli, aby prijal kňazskú vysviacku. No Blahoslavený mal svoj vlastný pohľad i svoj program rehoľného života, úplne iní, ako to mohli predpokladať tí, čo ho poznali. Niekoľko rokov po kňazskej vysviacke si pre seba zvolil život v samote a mlčaní v jaskyni na úpätí hory Scalambra, v horskom masíve Ernici v strednom  Taliansku. Predstavení s jeho rozhodnutím súhlasili. Miesto, kde sa usadil, predtým daroval františkánom kardinál Giovanni Colonna, prvý poradca sv. Františka. V tejto jaskyni prežil Andrea 40 rokov, od roku 1262 do svojej smrti.  Často okusoval útoky nepriateľa duše. Jeho prvoradou a najmilovanejšou činnosťou bola modlitba, v ktorej predstavoval Bohu všetky starosti a záležitosti Cirkvi a tých, čo ho prosili o modlitby.
Sláva jeho svätosti nemohla neprísť k jeho synovcovi, pápežovi Bonifácovi VIII., ktorý vraj povedal, že ak ho prežije, vyhlási ho za svätého. Pokúšal sa vymenovať Andreu za kardinála a vyslal k nemu delegáciu s kardinálskym klobúkom. O to isté sa už predtým pokúšal jeho strýc Alexander IV. Pustovník však bol neoblomný. Poctu neprijal, no navrh ol svojmu synovcovi vyhlásenie Svätého roka. Pápež radu prijal s nadšením a blížiaci sa rok 1300 sa stal jeho srdcovou záležitosťou. Bolo to prvé Jubileum zriadené a slávené v Cirkvi.
Blahoslavený Andrea, plný čnosti a zásluh, predpovedal deň svojej smrti. Zomrel 1. februára 1302 v kláštore-pustovni sv. Vavrinca pri Pigliu, kde prežil mnoho rokov a kde v kostole odpočívajú jeho pozostatky.
Medzi pamiatkami na Blahoslaveného nájdeme dva breviáre. Slávu jeho svätosti šírili po svete františkáni. Ďalší potomok rodu na Apoštolskom Stolci, Inocent XIII., Michelangelo dei Conti, ho vyhlásil za blahoslaveného v roku 1723.
Bl. Andrea patrí k svätcom prvej františkánskej generácie. Narodil sa v slávnej rodine a mohol sa ľahko stať veľkým v cirkevnej hierarchii, no napriek tomu si zvolil životnú cestu v samote podľa vzoru veľkých Otcov púšte a františkánsky životný postoj „byť maličkým”. To tiež vysvetľuje, prečo sa zachovalo tak málo informácií o jeho živote. Jeho veľkosť je uzavretá v 40-tich rokoch samoty v rehoľnej pustovni Piglio. Túto veľkosť svet nebol a nie je schopný doceniť, pretože nerozumie takémuto životnému štýlu a pokladá ho za príťaž pre človeka. Stačí však nájsť Boha a vtedy človek nič viac nehľadá, iba samotu a mlčanie.
Život bl. Andreu nebol útekom od spoločenskej zodpovednosti do pokoja, do akejsi nečinnosti. Svätosť sa nikdy nezastaví na sebe samom. Ak je cestou k morálno-duchovnej dokonalosti, tak zároveň a predovšetkým je hľadaním Božej slávy, ktorej má človek venovať život daný Bohom a pamätať pred Ním na blížnych bojujúcich o každodennú existenciu.
Obrovskou zásluhou bl. Andreu je iniciovanie slávenia jubilejného roka. Táto myšlienka vzišla zo starostlivosti o spasenie duší. Táto starostlivosť je vyjadrením najväčšej starostlivosti o dobro bratov a sestier. Vyjadrením takejto starostlivosti bola i iniciatíva sv. Františka, ktorý už skôr u pápeža Honória III. a s podporou kardinála Ugolina de Segni vyprosil „porciunkulové odpustky” pre tých, čo navštívia kostolík Matky Božej Anjelskej pri Assisi.
Nik nie je schopný posúdiť, aké zásluhy a milosti, aké veľké dobrá vyprosil pre Cirkev, pre ľudí bl. Andrea svojím životom v samote a mlčaní a iniciatívou slávenia jubilejného roka. Neprijal pocty, ktoré mu ponúkali, pretože podľa vzoru sv. Františka netúžil po ničom pre seba. Chcel iba nasledovať Krista, kráčať po stopách sv. Františka, žiť v chudobe, čistote a poslušnosti.