Nebolo pre Neho miesta...

 

Článok, ktorý čítate, bol uverejnený pred 57 rokmi, na vojnové Vianoce 1942, v časopise Svätá rodina. Napriek tomu, že jeho jazyk je azda trochu zastaralý, jeho posolstvo je stále veľmi aktuálne. Práve preto sme sa rozhodli priblížiť ho i čitateľom na prahu roku 2000.

Ani neveriaci človek nemôže bez najhlbšieho pohnutia prečítať tú čiastku svätého evanjelia, v ktorej jednoducho, ale veľmi dojímavo sú opísané úzkosti svätého Jozefa, márne hľadajúceho prístrešie pre Tú, ktorá čochvíľa mala dať svetu Vykupiteľa. Nebolo pre Neho miesta ani v tak malom a od sveta vzdialenom mestečku, ako bol Betlehem. Pred 2000 rokmi nenašiel svet ani najchudobnejšiu izbietku pre Toho, ktorý mal byť Kráľom kráľov, ktorý mal byť Spasiteľom ľudstva a najväčšou nádejou všetkých pokolení až do skončenia vekov.
Dnes víťazne žiari Kristov triumf nad celým obvodom zemským. Betlehemské Dieťa - zázrak sveta - narodené v jasliach malej maštaľky, založilo Cirkev, o ktorej vieme, že brány pekelné ju nepremôžu. Ale aj dnes, po tých 2000 rokoch, kde by sa uchýlil sv. Jozef s najväčším pokladom, aký kedy uzreli ľudské oči? Keby dnes chodil svetom, mestom, alebo dedinou, nenašiel by miesta pre Máriu?
Predstavme si, že by prišiel miesto do betlehemského hostinca do našich moderných hostincov a hotelov. Čo by asi počul? „Niet tu miesta pre teba, pretože plač dieťaťa by rušil ostatných hostí, ktorí prišli sem si zatancovať, alebo by rušil našich nájomníkov, ktorí nenávidia deti. Morálka, ktorá riadi tieto podniky, nič nemá spoločného s Tebou, Spasiteľu tých najmenších, ktorých si tak láskavo volal k sebe.”
A keby prišiel svätý Jozef, povedzme, do dnešných palácov bánk, ako by pochodil? Rovnako. „Pre nás”, povedali by, „neplatia zákony, ktoré učenie toho Dieťaťa uložilo všetkým, ktorí sú povolaní, aby hospodárili pozemskými majetkami. Ono hovorilo: ”Rozdaj!" Ale my hovoríme: „Vezmi! Iď len ďalej od nášho prahu!”
Azda by sa dostal na svojej smutnej ceste svätý pestún Pána i do parlamentu a zaklopal by si na jeho ťažkú bránu. „Niet tu miesta,” krátko by mu odsekli. „Veď to Dieťa rieklo, že viac treba poslúchať Boha ako ľudí a my chceme, aby ľudské zákony boli nad Božími.”
Jozef, netratiac nádeje, ide ďalej. Ani nevie, že zazvonil pri bráne univerzity, kde starý pán profesor začne: „Tu, milý pán, pre vás miesta nemáme. My už povieme, že s vami ide zakladateľ náboženstva a hlásateľ viery v Boha. Ale ráčte dovoliť, my tu pestujeme len vedu a tá, ako by ste to mohol čítať v mojich spisoch, je s každou náboženskou vierou v prísnom rozpore. Ráčte len niekde inde!”
A utrápený Jozef ide hneď vedľa, a tam je nápis „škola”. „Ach nie, tu pre vás ničoho nemáme, to ste zameškali mnoho rokov,” hovorí mu školník. „Veď vy ani neviete, že obraz Toho, ktorý ako Dieťa ide s vami dnes, aby bol ukrižovaný za 33 rokov, sme už dávno vyhodili na povalu, ak to pán riaditeľ niekde nepredal... Dnes je, priateľu, škola laická a v tej, rozumejte, vy nemáte čo robiť!”
Potom bola na ceste továreň. „Ale kdeže, kamarát, to nejde tak ľahko”, hovorí závodný výbor. „Najprv ukážte legitimáciu odborovej organizácie. Čože, vy jej nemáte? Tak len sa chytro odtiaľto berte! Náboženstvo, to hovoril už Marx, je ópium národov a ostatok si domyslíte cestou”.
A keby bol býval prišiel milý Jozef do niektorého úradu, čo by asi počul? „Miesta tu pre vás, pane, niet, to by ste museli mať protekciu, to by za vami musela stáť aspoň najväčšia politická strana a ja vidím, že tomu tak nie je. Nie, nie, tu to nepôjde!”
Zaklopal sv. Jozef i na bránu zahraničného ministerstva, kde dostal odoveď: „Čo tu chceš? Ten, pre ktorého žiadaš útočište, priniesol a chce mier. My ale pripravujeme vojnu. Preto zbytočne s nami tratíš čas!
Konečne prišiel do rozhlasovej stanice, kde prosil ohlásiť svetu, kto z ľudí by mu poskytol prístrešie. „My už máme zostavený program, nemôžeme v ňom ničoho meniť. Teraz práve začíname vysielať športové správy. Nemáme času s vami hovoriť, choďte s Pánom Bohom!”
A tak, keby bol Jozef prešiel celým mestom, bol by zas rád, že našiel miesto aspoň v jasliach v chlieve. Niet pre neho miesta tam, kde sa dnes rozhoduje o živote ľudstva, národov. V tom je práve celá tragédia dnešného sveta, v tom je jadro celej biedy. Hlas tichej svätej noci ostáva nepočutý, hoci volá strieborným zvukom anjelských trúb. Ľudia si zapchali uši, aby ho nemuseli počuť. A predsa ho musia počuť všade, v parlamente, v ministerstvách, v úradoch, školách, bankách, továrňach i ľudských príbytkoch! Ak nie, bude horšie a svet ľudí premení sa v svet zvierat. Jediná cesta tomu zabráni: cesta k jasličkám, v ktorých leží Dieťa, ktoré všetkých ľudí k sebe volá. Kráľov, prezidentov, ministrov, poslancov, úradníkov, učiteľov, podnikateľov, robotníkov, slovom každého. Práve tak, ako to hovorí naša koleda: Poďte všetci k Betlehemu - k Ježiškovi našemu!" A len tí, ktorí poslúchnu, zažijú šťastie, kúzlo a mier tichej a svätej noci. Nielen jednotlivci, ale i národy a štáty.