Betlehemská hviezda a Giotto

V 2. kapitole Matúšovho evanjelia sa spomína príheh troch mudrcov („kráľov“), ktorí vďaka pozorovaniu Hviezdy prišli sa do Betlehema pokloniť práve narodenému Ježiškovi. Z pohľadu na ktorýkoľvek betlehem v našich kostoloch či múzeach si automaticky predstavíme, že nad jasličkami svieti hviezda s dlhým chvostom - teda nepochybne kométa.
Ak by bola betlehemskou hviezdou naozaj kométa, nebolo by pre astronómov ťažké čas Kristovho narodenia spoľahlivo overiť. V dobe okolo začiatku nášho letopočtu bola už značne rozvinutá astronómia na Ďalekom východe a podrobné záznamy o pozorovaní komét z tejto doby sa dobre zachovali - žiadna z vtedajších zaznamenaných komét však časovo nevyhovuje. Veď aj slávna Halleyova kométa prešla príslním v roku 12 pred n. l. a potom znovu až v r. 66 n. l. - objavila sa teda buď príliš skoro alebo príliš neskoro. Okrem toho tu bola aj istá „astrologická“ ťažkosť. Podľa dobových výkladov boli kométy nešťastným znamením na nebi, takže sa len ťažko hodili pre oznámenie radostnej zvesti o narodení Vykupiteľa ľudstva. V skutočnosti je však zobrazenie kométy nad Betlehemom historicky doložené až z talianskych jasličiek počínajúc 15. storočím, odkiaľ sa tento zvyk najneskôr v druhej polovici 16. storočia dostal i k nám. Až v druhej polovici 20. storočia sa podarilo odhaliť tvorcu, ktorý použil kometárnu symboliku pre biblickú správu o klaňaní sa troch kráľov ako prvý.
Bol to preslávený talianský maliar Giotto di Bondone (1267-1337), ktorý r. 1304 maľoval fresku Klaňanie pre paduánsku kaplnku Scrovegni. Inšpiroval sa vlastným pozorovaním návratu Halleyovej kométy (tá sa však tak ešte nevolala; o zistenie, že ide o kométu, ktorá sa opakovane vracia k Slnku, sa zaslúžil znamenitý anglický astronóm Edmond Halley až začiatkom 18. storočia) v septembri 1301 a až návrat kométy v roku 1901 prvýkrát zaznamenaný fotograficky preukázal, že Giottov portrét bol neobyčajne presný - rozhodne najlepší v celých nefotografických dejinách astronómie! Keď pri poslednom návrate Halleyovej kométy ku Slnku v polovici osemdesiatych rokov 20. storočia pripravovala Európska kozmická agentúra ASA kozmickú sondu smerujúcu k Halleyovej kométe, pomenovala ju preto GIOTTO.
Tým sme však nevyriešili problém, čo to vlastne mohlo byť,  tá hviezda na východe, o ktorej hovorí Matúšovo evanjelium. Správny výklad našiel zjavne už začiatkom 17. storočia preslávený nemecký astronóm Johannes Kepler, ktorý 17. decembra 1603 pozoroval v Prahe konjunkciu (uhlové zblíženie) planét Jupitera a Saturnu. Napadlo ho preto prepočítať, kedy k rovnakej konjunkcii oboch planét prišlo v období okolo začiatku kresťanského letopočtu a zistil, že sa tak stalo v r. 7 pred n. l. dokonca trikrát po sebe: koncom mája a septembra, ako aj začiatkom decembra, a to v súhvezdí Rýb. Takýto úkaz nemohol istotne uniknúť babylonským astronómom (mudrcom?), ktorí o tom dokonca zanechali správu na hlinenej tabuľke, objavenej v roku 1925 archeológmi. Podľa týchto nezávislých údajov je možné odhadnúť, že sa Kristus narodil najskôr niekedy v septembri  roku 7 pr. n. l., čo vyzerá na prvý pohľad čudne,  keďže kresťanský letopočet má mať počiatok v dátume Kristovho narodenia. V skutočnosti však historici vedia už dávno, že Kristus sa musel narodiť pred počiatkom letopočtu. Počiatok letopočtu sa určoval totiž až omnoho neskôr v 6. storočí. Roku 532 sa o výpočet dátumu Kristovho narodenia pokúsil opát rímskeho kláštora Dionysius Exiguus, ale dopustil sa pritom niekoľkých chýb pri nadväzovaní vtedy jestvujúcich kalendárov späť do dosť vzdialenej minulosti. Na základe porovnávania rozličných historických udalostí je veľmi pravdepodobné, že súčet týchto chýb dáva práve spomínaný sedemročný rozdiel. Nakoniec preto môžme s istým prekvapením skonštatovať, že astronomické a historické údaje o Kristovom narodení spolu navzájom až nečakane dobre súhlasia. To fakticky znamená, že dve tisícročia od Kristovho narodenia uplynuli už koncom roku 1994.

Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo. ... Lebo  chlapček sa nám narodil. (Iz 9, 1-3.5-6)

Jiří Grygar, www.vira.cz