Vianočný šašo

V jednej krajine na Východe žil pred dvetisíc rokmi mladý šašo. Ako každý šašo aj on sníval o tom, že sa raz stane múdrym. Miloval hviezdy. Nikdy sa neunavil ich pozorovaním a vždy pri tom žasol nad nekonečnosťou neba. A tak sa stalo, že v jednú noc neobjavili novú hviezdu len králi Gašpar, Melicher a Baltazár, ale aj tento šašo.
„Tá nová hviezda je jasnejšia ako ostatné,“ pomyslel si. „To bude kráľovská hviezda - narodil sa nový vládca! Chcem mu ponúknuť svoje služby. Veď ak je to kráľ, bude určite potrebovať nejakého šaša. Vydám sa na cestu a budem ho hľadať. Hviezda ma bude viesť.“
Dlho premýšľal, čo by novému kráľovi mohol priniesť ako dar. No okrem svojej šašovskej čiapky, zvonkohry a jednej kvetiny nemal nič, čo by mu mohol darovať.
A tak sa z domu vydal na cestu - so šašovskou čiapkou na hlave, so zvonkohrou v jednej a kvetinou v druhej ruke.
V prvú noc ho hviezda priviedla do chudobnej chalúpky. Tam našiel dieťa, ktoré bolo chromé. Plakalo, lebo sa nemohlo hrať s ostatnými deťmi.
„Ach“, pomyslel si šašo, „dám tomuto dieťatku svoju šašovskú čiapku. Potrebuje ju viac, než nejaký kráľ.“ Dieťa si šašovskú čiapku nasadilo na hlavu a šťastne sa rozosmialo, plné radosti. To šašovi úplne stačilo ako poďakovanie.
Druhú noc ho hviezda zaviedla do krásneho paláca. Tam našiel dieťa, ktoré bolo slepé. Plakalo, pretože sa nemohlo hrať s ostatnými deťmi.
„Ach“, pomyslel si šašo, „dám tomuto dieťatku svoju zvonkohru. Potrebuje ju viac, než nejaký kráľ.“ Dieťa zvonkohru s nadšením rozozvučalo a šťastne sa rozosmialo, plné radosti. To šašovi úple stačilo ako poďakovanie.
Tretiu noc ho hviezda zaviedla do zámku. Tam našiel dieťa, ktoré bolo hluché. Plakalo, pretože sa nemohlo hrať s ostatnými deťmi.
„Ach“, pomyslel si šašo, „dám tomuto dieťatku svoju kvetinu. Potrebuje ju viac, ako nejaký kráľ.“ Dieťa si kvet s tichým úžasom prezeralo a šťastne sa rozosmialo, plné radosti. To šašovi bohato stačilo ako poďakovanie.
„Teraz mi už nezostalo nič, čo by som mohol darovať kráľovi. Bude asi lepšie, keď sa vrátim“, pomyslel si šašo. No keď pozrel na oblohu, hviezda stála na jednom mieste a smiala sa na neho jasnejšie ako kedykoľvek predtým. A v tej chvíli uvidel cestu k nejakej maštali uprostred polí.
Pred maštaľou stretol troch kráľov a zástup pastierov. Aj oni hľadali nového kráľa. Ten ležal v jasličkách - malé, bezbranné, chudobné dieťa. Mária, ktorá práve chcela na slamu prestrieť čisté plienky, sa bezradne obzerala a hľadala pomoc. Nevedela, kam by dieťa položila. Jozef práve kŕmil oslíka a všetci ostatní mali plné ruky darov. Traja králi prinášali zlato, kadidlo a myrhu, pastieri vlnu, mlieko a chlieb. Iba šašo tu stál s prázdnymi rukami. Mária, plná dôvery, položila teda dieťa do jeho náručia. Tak našiel Kráľa, ktorému chcel v budúcnosti slúžiť. A tiež vedel, že svoju šašovskú čiapku, zvonkohru i kvet rozdal deťom, aby mal miesto pre Dieťa, ktoré mu teraz so svojím úsmevom darovalo múdrosť, po ktorej túžil.
 
podľa vianočnej rozprávky na www.vira.cz