Snehuliačik

Slniečko si ráno vstalo,
s vločkami sa poihralo.
Mrkne očkom poza mráčik,
pri domčeku - Snehuliačik!

Biele tričko, vestička,
v bielej ruke - metlička.
Čierny klobúk nakrivo,
minulo sa farbivo?

Miesto očí uhlíky
a na brušku gombíky.
Noštek veru veliký,
z mrkvy, nie z papriky.

Bafká z fajky od deduška,
vystretý je ako hruška.
Tak tu stojí celkom sám -
Snehuliačik, veľký pán.

Zrazu vločka maličká,
pristane mu na líčka.
Spustí ako na raty -
Nestoj tu tak, bucľatý!
Snehuliačik veľkým skokom,
zmizne zaraz pod oblokom.
Beží celý vystrašený,
pod nôžkami sneh sa pení.

Odfukuje ako vlak-
Ja som silný Snehuliak!
Lenže strach má veľké oči,
od strachu sa hlava točí.

Obzerá sa vľavo-vpravo,
čože sa to vlastne stalo?
Počul hlások - taký tenký,
akoby to boli lienky.

Tie však v zime nielietajú,
predsa veľké voľno majú,
on však službu musí mať
a na dvore strážiť - stáť.

Zabrzdil sťa nové sane,
nech sa stane, čo sa stane,
zbabelcom však nezostane.
Hrdo vypne mocnú hruď -
Na bitku má niekto chuť?

Vybaví to zakrátko,
zrazu zbadá - šteniatko.
Smutné očká blikajú,
rodnú búdu hľadajú.

Stratil som sa mamičke,
v zapadnutej cestičke!
Snehuliačik skloní hlávku
a zašepká na poprávku:

Porozmýšľam trošička,
pomôže nám - metlička!
Ráznym šmahom, cupi-lupi,
nájdem cestu do chalupy.

Metlička sa rezko zvŕta,
sniežik fŕka na kohúta.
Aké to tu stváraš divy,
Snehuliačik, čo si divý?

Žiadne kúzla, žiadne triky,
čo som vari z elektriky?
Braček stratil cestičku,
pomôž mu nájsť mamičku!

Kohútik však lenivý je,
pred zimou sa radšej skryje.
Snehuliačik celkom sám,
zrazu kričí: Už to mám!
Očistená cestička -
na jej konci - mamička!

Šteniatko nám od radosti,
piští, šteká, skáče, drobčí.
Nad skupinkou letí vták -
Dobrá práca, Snehuliak!

Odmenený týmto tvorom,
ocitne sa pred pitvorom.
Zamyslene krčí tvár -
Kohút, ty si Popolvár!
Prederie sa cez záveje,
slniečko mu na pleť hreje.
Pot mu steká od únavy,
roztopil sa trošku, vari?

V diaľke počuť prasiatko -
Stratilo sa húsatko!
Nezaváha ani chvíľku
a už beží ku chlieviku.

Čo sa deje, čo sa stalo?
Húsatko sa v snehu hralo!
Nezbedné je, veru tak,
pohltil ho snežný mrak.

Zafúkané niekde leží,
na pomoc mu braček beží.
Pomôžte mi, vrúcne prosím,
toľko snehu neodnosím!

Sniežik stále chumelí,
náš záchranca zavelí:
Nekrič toľko na ratu,
radšej prines lopatu!
Spoločnými silami,
určite sa podarí,
odhádzať tie kopce snehu,
nájdeme ju, zdravú, celú.

Vzdať sa nikdy nesmieš, bratku,
spoľahni sa na lopatku.
Práca tvrdá, usilovná,
úspechu sa isto rovná.

Čo sa stalo zakrátko?
v snehu - ľaľa! - húsatko.
Ťažká bola prácička,
odmenou je sestrička.
 
 
 

Skrehnutá, sťa cencúliky,
spustí nárek preveliký.
Urobíme ohník malý,
len keby sme uhlie mali.

Ale veď tie uhlíky,
to sú moje gombíky!
Veselo sa objímajú,
keď sa spolu zohrievajú.

Pri ohníčku od priateľa,
priateľa mať, to je veľa.
Na pozdrav im podal rúčku
a zamával na rozlúčku.

Zrazu klobúk maličký,
zošuchol sa z hlavičky.
Akoby už strácal sily,
zmenšoval sa, moji milí.

Ťažko kráčal v sypkom snehu,
už nevládze, namôjveru!
Spadol celý spotený,
do snehu, sťa do perín.
Zajko - hopkáč, tíško prosí -
Hladnučký som, mrkvu prosím.
Kto to vedľa neho leží?
Zajko, nespi, musíš prežiť!
Pomôžem ti, veď som chlap,
mrkvičku hneď budeš mať.

A náš milý Snehuliačik?
Zostal z neho iba fliačik.
 

Miroslav Deglovič