Chorí na nás čakajú

Pamätajme na chorých, lebo spolutrpiaci s Kristom sú "potenciálom" Cirkvi. Každý deň dopĺňajú Kristove utrpenie pre dobro Cirkvi.

Neraz počujeme, ako sa ženy sťažujú, že deň žien vznikol na to, aby muži na ne pamätali a preukazovali im úctu iba v tento jediný deň... Zdá sa, že podobne to je aj s 11. februárom, ktorý je venovaný pamäti na chorých. Je to ďalšia povinnosť, o ktorej nepochybujeme, že je dôležitá, ale sme presvedčení, že nie my, ale iní sa majú starať o chorých. Keď sa objavia chorí v našej blízkosti, snažíme sa ich nasilu "uzdraviť", aby nám náhodou nepripadli dodatočné povinnosti. Dokonca aj vtedy, keď sa chorý naozaj nezaobíde bez pomoci z vonka, snažíme sa mu neraz nahovoriť, že v podstate by si mohol pomôcť sám, lebo to s ním nie je až také zlé. A prinajmenšom nepotrebujeme štúdium medicíny, aby sme určili diagnózu... A pretože sa medzi ľuďmi vyskytujú aj hypochondri, uľahčuje nám to pohľad na všetkých chorých ako na hypochondrov. To je úplne jednoduchý spôsob prehlušenia svoj-ho svedomia. A v skutočnosti ľudí, ktorí sú naozaj chorí a potrebujú pomoc je veľa. Neraz sa stáva, že okrem trápenia, ktoré im prináša choroba, im pridávame ťarchu obvinení - akoby naozaj chceli byť chorými a tak nám pridávať robotu. Takéto obvinenia sú tak typickým postojom, že už pred mnohými stáročiami boli zdôraznené v Biblii, v histórii trpiaceho Jóba. Mali by sme tu pamätať na to, že Boh sa obracia na nás prostredníctvom vnuknutého textu s konkrétnym posolstvom. Týka sa nielen Jóbovho postoja k utrpeniu, ale tiež nespravodlivých obvinení jeho priateľov, v ktorých by sme neraz mohli vidieť samých seba.
Už samotná choroba je pre chorého ťažkou skúškou a azda nie každý dokáže ako biblický Jób popri nej vytrvať pri Bohu. A nie len pri Bohu, ale pri hoci najmenšej nádeji... Chýbajúce fyzické sily, mobilizácia organizmu v boji s chorobou, oslabujú vnútorné sily. Človek je jednotou a fyzické choroby negatívne vplývajú na celkový pocit a keď sa človek cíti zle, má negatívne pocity, to zas oslabuje fyzické sily potrebné na boj s chorobou - a tak sa kruh uzatvára. Náš vzťah k chorým môže tento celkový pocit výrazne vylepšiť alebo zhoršiť. Takto sa pričiňujeme o zdravie alebo chorobu blížneho. A keď mu ešte na dôvažok odmietame poskytnúť nevyhnutné služby alebo ich plníme s neochotou, alebo dokonca mu ich vyhadzujeme na oči, spôsobujeme, že chorý sa cíti byť odkázaný sám na seba, stráca pocit bezpečia a o to ťažšie sa mu povstáva. Takýto postoj znamená nielen nedostatok milosrdenstva voči chorým, ale aj nedostatok normálnych ľudských reakcií, čo okamžite s bolesťou pociťuje trpiaci človek a usudzuje, že mu nedôverujeme. To však ešte prehlbuje jeho bolesť, akoby nemal dosť utrpenia súvisiaceho s jeho chorobou...
Milosrdenstvo voči chorému je potrebné nielen zo strany rodiny, priateľov, okolia, ale osobitným miestom kde ho očakáva je nemocnica. Spôsob, ako sa k nemu správa zdravotnícky personál, je veľmi dôležitý. Zdá sa, že vo všeobecnosti je to v tejto otázke vcelku dobré. Alebo inak povedané, vo väčšine zdravotníckych zariadení sa personál snaží pristupovať k pacientovi s úctou, porozumením a milosrdenstvom. Sú však niektoré situácie, ktoré negatívne zasahujú do procesu liečenia. Podľa môjho názoru tu ide napríklad aj o dobre myslené opatrenie, ktoré umožňuje bez obmedzení návštevy v nemocniciach. Vo všeobecnosti sú nemocničné izby veľké a neraz sa stáva, že návštevy v nich si po celý deň "podávajú kľučku". Hostia sú hluční a neraz sa správajú ako na rodinnej "párty". Chorí, ktorí sú oslabení chorobou, potrebujú spánok a odpočinok tiež v priebehu dňa (stačí, že už samotná choroba im ho vnucuje), čo je častokrát nemožné. Ako majú teda vyzdravieť? Neraz sa vracajú z nemocnice nielen unavení chorobou, ale aj nevyspatí. Okrem toho mnohým chorým v noci menia infúzie a niektoré sestry si na šetrnosť veľmi nepotrpia a nemajú problém uviesť pacienta niekoľko krát za noc do šoku prudkým prebudením a svetlom "ako na výsluchu".
Miestom, kde majú chorí pocítiť osobitnú starostlivosť, je Cirkev.  Je dobré, že jestvuje im venovaný deň, že v nemocniciach sú duchovní, ale pamätáme dostatočne na chorých, ktorí sú doma pripútaní na lôžko? Majú možnosť prijímať Eucharistiu aspoň raz mesačne? Hoci i to je mi-nimum. Oni sú "potenciálom" Cirkvi, ktorý však tiež potrebuje posilu v Eucharistii. Berie sa do úvahy fakt, že sv. omše slúžené iba skoro ráno a neskôr večer sú v podstate určené iba zdravým? Tam, kde sa slúžia sv. omše popoludní, napr. medzi 15. a 17. hodinou, kostoly sú plné - zdá sa, že táto doba vyhovuje aj ľuďom, ktorí sa vracajú z práce. V jednom kostole pred časom vyhlásili, že zavádzajú na skúšku v týždni sv. omšu o 12.00 - a ujala sa veľmi rýchlo a natrvalo. Starší a chorí si ju nevedia vynachváliť. Najmä v zime nie sú skoré a neskoré hodiny vhodné pre chorých, ktorí sa rozhodujú, či ísť alebo neísť do kostola.
Ďalšou zarážajúcou skutočnosťou, s ktorou sa môžeme v našich kostoloch stretnúť, je neúcta k chorým a starším zo strany mladších. Neraz sme svedkami toho, ako staršia pani s paličkou stojí vedľa lavice, zatiaľ čo omnoho mladší zdraví sedia a nejavia ani najmenší záujem miesto uvoľniť. Keby sa to stalo v autobuse či električke, vzbudilo by to vari verejné pohoršenie a odmietavé reakcie, na ktoré by dotyční mladí tak ľahko nezabudli. V kostoloch to niekedy tolerujeme, čo môže robiť nás kresťanov v očiach iných menej dôveryhodnými.
Toto  nie sú nepodstatné maličkosti alebo výmysly, ale miesto, kde výrazným spôsobom možno preukázať milosrdenstvo voči chorým alebo jeho nedostatok. Pamätajme na nich nielen jeden deň v roku.
 
Preložené a upravené podľa článku Danuty Mastalskej v časopise "Posłaniec św. Antoniego"