Sv. Maximilián sa nám prihovára...

Pokánie je pomôckou k Božej láske

Pokánie pre samotné pokánie by nemalo žiadnu hodnotu, ale je pomôckou k Božej láske. Pre túto lásku sa praktizuje pokánie. Sv. otec František založil kajúcu rehoľu, sám sa kajal, a preto sa stal serafínom lásky. A preto existujú aj kláštory, aby rehoľníci činili pokánie.
Láska bez pokánia, bez obety, nie je láskou. Sú duše, ktoré by chceli ob-siahnuť Božiu lásku, ale boja sa pokánia. Bez ducha pokánia a sebazáporu nebude lásky.
Ale ako činiť pokánie?

Je pokánie potrebné?

Pán Ježiš jasne zdôrazňoval potrebu pokánia a Nepoškvrnená Bernadete zverila pokánie ako svoje prianie, ktoré má odovzdať iným.
Ale ako činiť pokánie?
Nie všetkým dovoľujú zdravie a povinnosti prísne pokánie, hoci všetci uznávajú, že ich životná cesta je vydláždená rozličnými krížikmi. Prijímanie týchto krížikov v duchu pokánia je širokým poľom pre praktizovanie pokánia.
Okrem toho plnenie povinností, plnenie Božej vôle v každom životnom okamihu, a to plnenie dokonalé, tak v skutkoch, ako aj v slovách a myšlienkach, si vyžaduje veľa zriekania sa toho, čo sa nám zdá v danej chvíli príjemnejšie; a to je najbohatší prameň pokánia.

Vypiť kalich do dna

Vo všetkom nezabúdajme opakovať po Pánovi Ježišovi: "nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane". A keď Pán Boh bude pokladať za správne, tak ako v Getsemanskej záhrade, aby naša prosba nepriniesla nami očakávaný výsledok a mali by sme vypiť kalich do dna, nezabúdajme, že Pán Ježiš nielen trpel, ale tiež potom slávne vstal z mŕtvych, a že aj my cez utrpenie smerujeme k zmŕt-vychvstaniu.
Aj tak sa k tejto pominuteľnej zemi príliš pripútavame. Aké by to bolo, keby nás raz za čas nič nepichlo. Asi by sme si uprostred tohto pozemského prachu a blata chceli urobiť nebo.
 
Texty sú vybraté z článkov sv. Maximiliána