Sviatosť chorých

“Ako mám presvedčiť chorého, aby prijal posledné pomazanie a sv. prijímanie?”

čitateľka z  veľkého mesta

Je to v dnešnej dobe veľmi ťažká otázka. Už samotná formulácia hovorí o bezmocnosti formácie, ktorú Cirkev uskutočňuje už veľa rokov. Prvá sviatosť, o ktorej sa tu hovorí, sa nenazýva “posledným pomazaním”, ale “sviatosťou chorých” alebo “sviatosťou pomazania chorých”. Za celé viac ako štyridsaťročné obdobie môjho kňazstva sa snažím zapájať do formácie, ktorej cieľom je zmena pohľadu na túto sviatosť. Takto bola naozaj kedysi nazývaná a preto táto sviatosť strašila tak chorého ako i jeho blízkych. Pretože cítime povinnosť potešovať chorého, že ho ešte nečaká smrť, že ešte existuje nádej na vyliečenie aj z tej najťažšej choroby, lebo vždy môžu vynájsť nový liek, môže sa nájsť lekár, ktorý je lepším odborníkom, môže priniesť ovocie modlitba, ktorou sa snažíme vyprosiť zdravie, sami nemáme odvahu ponúknuť chorému túto sviatosť, ktorá je považovaná za “poslednú”. A o to ťažšie je blízkemu povedať: “Nechceš prijať posledné pomazanie?”
Zmysel tejto sviatosti nám objasňuje List sv. Jakuba, ktorý obsahuje naj-staršiu zmienku o jej existencii a praktizovaní. “Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu” (5, 14-15). Je to teda sviatosť, ktorá plní rolu lieku. Kňazi Cirkvi sa nezaobe-rajú medicínou, ale majú k dispozícii sviatosti ustanovené Kristom. Sviatosť je viditeľným znakom, v ktorom sa uskutočňuje stretnutie človeka s Bohom. Niet pochýb, že sa môžeme modliť za chorého aj ďaleko od neho. Môže o tom vedieť, ale niekedy ho nechceme týmto poznaním znepokojovať, aby si nedomyslel, že je to s ním zlé. Ale Ježiš nám ustanovil túto sviatosť, aby sme v nej dostávali pomoc v chorobe. Celý súčasný obrad svia-tosti pomazania chorých je plný modlitby za zdravie. Je ich tam toľko, že keď nás volajú k niekomu, kto nám pred očami odchádza, musíme rýchlo vyberať z modlitieb, aby nezneli naivne.
Veriaci človek, ktorý ochorie na vážnejšiu chorobu, by sa mal sám snažiť zavolať kňaza, aby sa nad ním modlil a pomazal ho posväteným olejom v mene Pána. Choroba je takým stavom, v ktorom sám chorý veriaci má myslieť nielen na lekárov a lieky, ale ak ho choroba pripúta k lôžku, má tiež pamätať na sviatosť pokánia a zmierenia, čiže na spoveď. Nielen preto, že onedlho môže stáť pred Bohom, ale predovšetkým preto, aby dosiahol čo najväčší pokoj, obnovil si dôveru, že v Božích rukách ho nič zlého nestretne. Mal by tiež prijať sväté prijímanie, aby čas choroby využil ako skúšku osobnej modlitby, osobného rozhovoru s Bohom, na ktorý neraz nemá čas po celý život. A takýto rozhovor uľahčuje vedomie, že človek má v sebe Krista, Boha ukrytého pod spôsobom chleba.
Kto nedozrel na takýto pohľad na tieto cesty stretnutia s Bohom, toho je veľmi ťažko presvedčiť, aby prijal sviatosť chorých, aby sa pokojne a dobre vyspovedal a prijal Eucharistiu.
Časť našich veriacich dobre chápe význam sviatosti chorých. Mnohí z nich využívajú príležitosť, keď sa počas misií či v “deň chorých” udeľuje táto sviatosť v kostole všetkým starším a tým, ktorí sa majú zle. Oni už dobre vedia, že ju môžu prijať veľa krát. Hoci zásada je taká, že počas jednej choroby by ju mali prijať iba raz.
Keby sme dokázali v našich domoch s jednoduchosťou rozprávať o náboženských témach a praxi, ľahšie by sme otvorili aj túto tému. Ak mám konkrétne odpovedať na otázku čitateľky, navrhujem, aby ste ponúkli chorému možnosť prijať tieto sviatosti v deň chorých, ktorý sa čoraz úspešnejšie ujíma vo farno-stiach 11. februára. Môžete tiež počas pastoračnej návštevy napr. v čase Vianoc, keď kňaz požehnáva príbytky, nasmerovať rozhovor na túto tému, aby ste sa potom k nej mohli vrátiť, pretože v tomto období väčšinou nie je príliš času na osobný rozhovor. Tam, kde vo farnostiach kňazi nosia chorým sv. prijímanie na prvý piatok, môžete túto možnosť ponúknuť vám blízkej chorej osobe. Ak prvopiatkové prijímanie pre chorých nie je vo vašej farnosti zavedené, odporúčam, aby ste svojho kňaza o takúto prax požiadali.
Cirkevný pokus o zmenu pohľadu na sviatosť pomazania chorých neraz maria masovokomunikačné prostriedky, ktoré bezmyšlienkovite opakujú názov “posledné pomazanie”. Nedávno som počul, ako tento názov použil televízny reportér, ktorý sa špecializuje na cirkevné slávnosti. Stáva sa, že aj lekári v nemocniciach pozerajú na tieto sviatosti ako na “krajnú možnosť” a odrádzajú od ich prijatia. V nemocnici môže ľahšie povzbudiť k ich prijatiu nemocničný kňaz, ktorý má skúsenosť v rozhovoroch a niekedy aj svoje “metódy” ako sa dostať k ľudskej duši.
 
o. Władysław P. Sotowski