Svätý Maximilián – patrón našich ťažkých čias (2.)

Dňa 4. septembra 1910 dostal Rajmund Kolbe čierny rehoľný habit a nové meno Maximilián ako znak toho, že začína nový život celkom zasvätený Bohu. Počas noviciátu prežil ťažké obdobie poznačené vnútorným utrpením a veľkou úzkostlivosťou. Vďaka dobrote a trpezlivosti svojho spovedníka však prešiel touto skúškou a s pokojom v duši zložil 5. septembra 1911 svoje prvé rehoľné sľuby. V roku 1912, už ako rehoľník, zmaturoval a predstavení ho poslali na ďalšie štúdia do Krakova. Tu mu provinciál oznámil, že spolu s ďalšími šiestimi bohoslovcami ho chce poslať študovať do Ríma. Všetkým táto správa spôsobovala veľkú radosť, iba Maximiliánovi to zovrelo srdce. V jeho očiach sa objavili slzy. Prosil svojho predstaveného, aby nemusel cestovať do Večného mesta a na jeho naliehanie mu provinciál vyhovel. Zanedlho pri modlitbe však Maximiliánovi svedomie nedalo pokoj. Vo svojej duši cítil výčitku: „Ako to, že rehoľník, ktorý pred rokom sľuboval poslušnosť, si teraz vyberá svoju životnú cestu a protirečí vôli predstavených? „ A tak nesmelý mladík znova stojí pred provinciálom. Predstavený Maximiliána prijal s radosťou, lebo vedel, čo ho k nemu priviedlo. Počítal s pôsobením Božej milosti v Maximiliánovej šľachetnej duši. Zaželal mu šťastnú cestu a koncom októbra roku 1912 všetci siedmi bratia odcestovali do Ríma. Prvý rok v Ríme bol venovaný štúdiu, modlitbe a práci na sebe. Maximiliánovi ubehol ako voda. 1.novembra 1914 sa navždy spojil s rehoľou sv. Františka a zložil slávnostné večné sľuby. Záverečnou skúškou 22. októbra 1915 získal na Gregoriánskej univerzite titul doktora filozofie. Ak spomíname na obdobie Maximiliánovho štúdia v Ríme, hodno spomenúť dve charakteristické črty, ktoré sa u neho prejavili práve v tomto období. Bola to bezhraničná dôvera v Boha a poslušnosť, ako aj obrovský pocit potreby modlitby. To ostalo navždy charakteristické pre jeho lásku a apoštolát. Veď najväčšou slávou Božej Matky, skrze ktorú chcel pre Krista získať celý svet, bolo vždy byť „Služobnicou Pána“ (por. Lk 1, 38). Počas štúdia v Ríme nadobudol presvedčenie, o ktoré sa o veľa rokov neskôr podelil so svojimi najmladšími spolubratmi v slovách: „Celá dokonalosť svätosti, horlivosť konania, účinnosť misie, nespočíva v múdrosti, veľkej šikovnosti, talentoch a ani nie v množstve modlitby a pokánia, ale iba v dokonalosti svätej poslušnosti. A prečo? Lebo cez svätú poslušnosť sa prejavuje istá Božia vôľa. Áno, diabla možno premôcť len poslušnosťou, lebo jeho hriech spočíva vo vzbure proti Bohu, v neposlušnosti.“Rok 1917 má v živote sv. Maximiliána veľký význam. Tento rok veľkých milostí sa pre Maximliána začal účasťou na súkromnej svätej omši Svätého otca na Nový rok. 20. januára 1917, počas meditácie v kaplnke kolégia, dostal vnuknutie založiť spolok, ktorý by zvláštnym spôsobom slúžil Nepoškvrnenej a prostredníctvom nej približoval duše k Bohu. Maximilián pri uvažovaní nad zázračným obrátením istého Žida Ratisbonnneho na príhovor Panny Márie dospel k presvedčeniu, že musí konať. Uvedomil si, že Najsvätejšia Panna má moc zmeniť aj svojich najzarytejších odporcov, môže obrátiť celý svet, pokiaľ tento svet bude s ňou spolupracovať. Brat Maximilián túžil spojiť všetku dobrú vôľu ľudí prijímaním Božích milostí prostredníctvom Nepoškvrnenej. Maximiliánovi preblesla mysľou spomienka na chvíle, keď na chóre ľvovského internátu, s hlavou opretou o zem, sľuboval Nepoškvrnenej, že bude pre ňu bojovať. Ako, to vtedy ešte nevedel. No teraz spoznal lepšie potrebu duchovného obrodenia prostredníctvom Nepoškvrnenej. Toľko zla bolo vo svete, no i v samotnej reholi! Neraz sa rozprával so svojimi spolužiakmi o budúcnosti rehole. Dospeli k záveru, že čím je viac zla, tým viac práce ich čaká. A Maximilián z neutešenej situácie videl len jedno východisko. Musí začať pracovať a reformovať od seba a Nepoškvrnená mu v tom pomôže. Na dvesté výročie založenia slobodomurárskej organizácie zorganizovali slobodomurári v Ríme urážlivý pochod Vatikánom, pri ktorom niesli zástavu s obrazom Lucifera, ktorý šliape po hlave sv. Michala a transparenty s nápismi: Satan bude vládnuť i vo Vatikáne a pápež mu bude slúžiť“. Táto udalosť na Maximiliána hlboko zapôsobila. Navrhol svojmu kamarátovi a spolubratovi Pavlovi, aby šli do Palazzo Verde, sídla slobodomurárov a pokúsili sa obrátiť samotného veľmajstra lóže. Spolubrat súhlasil a tak sa vybrali za rektorom seminára vypýtať si povolenie. Rektor sa us-mial. Spomenul si na sv. Františka, ktorý sa s podobnou horlivosťou vyberal obrátiť sultána a všetkých jeho poddaných. „Drahý bratku“ – povedal s láskou rektor – „tvoje štúdiá a modlitba teraz urobia pre dobro Cirkvi viac ako bezprostredný apoštolát. Každé obrátenie musí mať nutne vydláždenú cestu modlitbami veriacich.“Počas prázdnin, pri futbale, zrazu pocítil, že sa mu hore hrdlom tlačí krv. Ľahol si do trávy a dlhší čas ju vypľúval. Bol to príznak začínajúcej tuberkulózy. Dva týždne ležal a neskôr si na tento čas spomínal takto: „Často som v tie dni pľul krv a pri myšlienke, že azda už pôjdem do neba, mi bolo veľmi dobre.“Pán ho tu ešte ale chcel mať, preto si na cestu do večnosti ešte musel počkať. Dva týždne núteného pobytu na lôžku využil Maximilián na doladenie podrobností budúceho spolku. Pretože budúci spolok, ktorý sa neskôr rozrástol na veľké hnutie, mal bojovať s nepriateľom našej spásy, nazval ho Rytierstvo Nepoškvrnenej ako zdôraznenie toho, že jeho členovia majú bojovať pod zástavou Nepoškvrnenej Panny Márie. Cieľom tohto spolku mal byť boj – boj o duše, o obrátenie blúdiacich a nepriateľov svätej Cirkvi. Keď sa Maximilián trocha po dvoch týždňoch zotavil, po prvý krát sa podelil o myšlienkou budúceho spolku so svojimi spolubratmi. Písal sa 17. október 1917. V jednej z miestností medzinárodného františkánskeho kolégia v Ríme sa konala zakladajúca schôdza Rytierstva Nepoškvrnenej. Okrem Maximiliána sa na nej zúčastnilo ešte šesť jeho spolužiakov. O tejto schôdzi nevie nik okrem ich siedmych a predstaveného. Po úvodnej modlitbe bol prečítaný list otca Alexandra Basiliho, spovedníka Svätého otca, v ktorom ich ubezpečuje, že vec Rytierstva Nepoškvrnenej predostrie pápežovi. Druhým bodom bola duskusia o „Programe“. Radili sa dlho, na ich tvárach bolo vidno pokoj a žiarilo z nich nadšenie a šťastie. Takto skromne teda začínalo toto sväté dielo – dielo Nepoškvrnenej.
pokračovanie v budúcom čísle

Dariusz Żuk-Olszewski