Sultán a Svätá zem

- František, počul si už nové správy? Zo všetkých európskych krajín tiahnu vojská, aby dobyli Svätú zem. Tentoraz sa im to iste podarí a miesta, po ktorých chodil náš Pán, budú naše, - nadchýnal sa raz pri večeri Humilis.
- Musíme sa modliť za ich víťazstvo, aby sme aj my nejako prispeli, - dodal Eusebio.
Giovanni sa obrátil na Františka:
- Nemali by sme aj my ísť bojovať? Je to síce vojna, ale má vznešený cieľ.
- Bratia, bratia – vzdychol si František. - V čase narodenia nášho Pána boli Židia pod krutou nadvládou Rimanov, a predsa Ježiš nebojoval, aby ich z nej vyslobodil. Vojna nie je Boží spôsob.
- Ty si teda myslíš, že všetci kresťania, ktorí teraz zomierajú na bojiskách, nerobia správne? - prekvapil sa Eusebio.
- Tento boj nebude úspešný, kresťania budú kruto porazení, - povedal zamyslene František. - Bratia, modlite sa, aby sme aj my, aj oni pochopili, že vojna nie je Božia cesta.
- František, dnes si veľmi smutný, - prihovoril sa mu súcitne brat Leo.
- Ach, brat Leo, neviem, čo mám robiť, - vzdychol si František. - Kresťania zažijú strašnú porážku. Ak im to poviem, neuveria mi, ak im to nepoviem, budem mať výčitky svedomia. Poraď mi, ovečka Božia, čo mám robiť.
- Myslím, že je lepšie poslúchať Boha, ako sa báť ľudí – mienil Leo.
- Máš pravdu, brat Leo. Teda pôjdem za nimi. Musí sa predsa nájsť iný spôsob ako získať Svätú zem. Taký, ktorý sa v ničom neodchyľuje od Božej cesty.
Leo sa ponúkol:
- Ak chceš, pôjdem s tebou.
- Ďakujem ti, - vďačne na neho pozrel. - Hneď zajtra sa vydáme na cestu.
Čo si predsavzali, urobili. Vyhľadávali vodcov križiackych skupín, prehovárali ich, hovorili do duše vojakom. Všetko zbytočne.
- Ach, brat Leo, - vzdychol si František, - je mi veľmi ľúto týchto ľudí. Koľkí z nich sa už nevrátia domov. Ako však zabrániť ďalšiemu boju?
Leo mu nevedel poradiť, nuž radšej mlčal.
- Máme už len jednu možnosť, - pokračoval po chvíli František. - Ísť za sultánom a jeho presvedčiť, aby nám Svätú zem vydal dobrovoľne.
- Ak nám neuverili naši, myslíš, že sultán nás bude počúvať? - namietol Leo. - Pošle nás na smrť ako všetkých kresťanov.
- Je však našou povinnosťou urobiť všetko, čo môžeme – neustúpil František. - Poď, brat Leo,pôjdeme!
Po dlhých útrapách sa dvaja pútnici skutočne dostali pred sultána. Na veľké prekvapenie sultán ich so záujmom počúval.
- Vaše učenie je pekné, ale nebezpečné, - povedal napokon. - Predsa len bude lepšie, ak sa vy pridáte k Mohamedovi, a nie ja ku Kristovi. Dám vám veľa zlata, bohatstva a všetkého, čo si len budete želať, ak zostanete u nás. Budete mať vždy ku mne prístup ako moji najlepší priatelia a všetko moje bude vaše.
- Nie, nie, - pokrútil hlavou František. - My nechceme bohatstvo. Pre Ježiša, ktorý žil na zemi ako chudobný, chceme aj my zostať bez akéhokoľvek majetku. Za tvoje ponuky ďakujeme, ale nemôžeme ich prijať.
Sultánovi to vyrazilo dych. Ešte sa mu nestalo, aby niekto niečo od neho neprijal, hoci taký veľkodušný azda ešte k nikomu nebol.
- Vaše učenie sa mi síce páči, - uvažoval nahlas, - ale ako sa mám presvedčiť, že váš Ježiš je skutočne väčší ako náš prorok Mohamed?
- Urobme skúšku ohňom, - navrhol František. - Zavolaj svojich kňazov a nech niektorý z nich prejde so mnou cez oheň. Ktorý z nás nezhorí, toho učenie je pravdivé.
Sultán súhlasil, no o chvíľu zistil, že nemá koho poslať. Len čo kňazi počuli Františkov návrh, nenápadne sa vytratili.
- Keby som aj chcel, nemôžem prijať tvoje učenie, - rozmýšľal sultán. - Zabili by mňa i teba a každý máme pred sebou ešte kus práce. No nezabudnem na teba a budem tak žiť, aby som ho raz mohol prijať.
- Prv než vás však prepustím, - pokračoval sultán, - dostanete odo mňa listinu, aby vám nikto na mojom území neublížil a dovolil vám ísť všade, kam budete chcieť. Vaše vojská práve utrpeli od nás strašnú porážku. Myslím, že je to už posledná. Všetci, čo zostali nažive, sú v našom zajatí. No kvôli tebe i synovi Márie Ježišovi, o ktorom si mi rozprával, prepustím ich na slobodu. A ešte niečo. Tebe a tvojim stúpencom, - obrátil sa k Františkovi, - udeľujem voľný prístup na všetky miesta, kde žil Máriin syn Ježiš.
- Nech ti Boh odplatí tvoju veľkodušnosť, - vyhlásil František.
- František, mal si vo všetkom pravdu, akoby si predtým, než sme sa prvý raz o tejto ceste rozprávali, hovoril s Bohom a on ti vyjavil celú budúcnosť, - povedal Leo, keď opäť sami dvaja kráčali púšťou. - Kresťania utrpeli porážku, teba nepočúvli, no sultán ťa prijal a bez boja ti daroval územia, pre ktoré už toľko ľudí prišlo o život.
- Nechaj také reči, brat Leo, - prerušil ho František. - Radšej sa poďakujme Pánovi za všetky jeho dary. Za to, že smieme ísť na miesta, po ktorých chodil on. Či nás mohla stretnúť väčšia radosť? Keď sa vrátime domov, pošleme ostatných, aby si aj oni mohli pozrieť toto sväté územie. Niektorých tam necháme bývať natrvalo, aby oni za nás všetkých uprostred neveriacich uctievali sväté miesta a starali sa o ne.
- František, bez zbrane a bez najmenšieho násilia si dosiahol viac ako tisíce križiakov, - jasal Leo.
- Nehovor tak, brat Leo, vieš, že ma takýmito rečami len trápiš, poprosil František. - Boh dáva svoje dary, komu chce a ako chce. Len jemu treba za ne ďakovať.

Terézia Baroková, „Keď Boh volá“