Mária v mojom živote...O obrátení Emila Zolu – veľmajstra slobodomurárskej lóže

Emil Zola sa narodil v Paríži 2.apríla 1840 v rodine inžinieratalianskeho pôvodu. Svoje detstvo a ranú mladosť prežil vAix-en-Provence.Veľmi skoro stratil otca. Vroku 1858 sa s matkou vrátildo Paríža, kde sa mu nepodarilo zmaturovať. Po krátkomobdobí nezamestnanosti a chu-doby prijal miesto vo vydavateľstve Heckette a zároveňspolupracoval s niekoľkýmirepublikánskymi denníkmi akokronikár a kritik.V roku 1865 opustil vydavateľstvo Hackette a od tejtochvíle sa živil ako nezávislýnovinár, publicista, dramaturga najznámejší a zároveňnajdôslednejší predstaviteľfrancúzskeho naturalizmu.Keď tvoril, vzdialil sa od Bohaa vysmieval sa z katolíckejviery. Keď jedného dňanavštívil istý vidiecky kostol,nebolo to preto, aby sa v ňompomodlil, ale aby „sa vysmial hlúpemu dedinskému ľudu“, ktorý tamprichádza.20.augusta 1892 Emil Zola pricestoval do Lúrd vlakom, ktorý viezolchorých z Paríža. Medzi nimi bolidve zomierajúce ženy v poslednomštádiu tuberkulózy: Marie Lebrance aMarie Lermarchand. Hľadali poslednú šancu pre svoju záchranu. Zolavšak pricestoval s cieľom zozbieraťmateriály, ktoré „demaskujú podvodkatolíckeho kléru, ktorý sa vLurdoch uskutočňuje“. Postretlo hovšak výnimočné šťastie. Pred jehoočami sa zázračne uzdravili obespomínané Márie.Reakcia Zolu tvárou v tvár evidentnému zázraku však bola ľudskynevysvetliteľná a šokujúca. Dodnes jeťažké pochopiť, prečo on, človekveľkého intelektuálneho formátu, vosvojej knižke „Lourdes“, nielen odmietol skutočnosť zázračnéhouzdravenia dvoch žien, ale znížil sa kabsurdnému klamstvu tým, že písalMária v mojom živote...O obrátení Emila Zolu – veľmajstra slobodomurárskej lóžeo smrti jednej zo žien. Žena, ktorápodľa Zolovej knižky už nežila, vskutočnosti bývala v Paríži a tešila savýbornému zdraviu. Spisovateľ všakchcel za každú cenu presvedčiť osvojich klamstvách, preto osobnetúto ženu navštívil a snažil sa junahovoriť, aby sa odsťahovala doBelgicka. Chcel sa tak zbaviť nepohodlného svedka, aby tak moholrozšíriť svoj svetonázor, v ktoromnebolo miesta pre Boha a pripustenie, že sa môžu diať i zázraky.Napriek tomu, že mu niekoľkokrátdokázali evidentnú lož v jeho knihe oLurdoch, nikdy sa k týmto obvineniam nevyjadril. V roku 1895 vyšielv „Civittá Catolica“ článok s názvom„Plody Zolovho podvodu“, v ktoromautor píše o paradoxe, že podobneako satan, ktorý v uplynulom čase vrozpore so svojím zámeromprispieval k vzdávaniu chvály Bohuvo svete, tak isto slobodomuráriprostredníctvom Zolu sa pričinili oväčšiu úctu k Matke Božej vLurdoch.No Boh sa nikdy neodvracia od svojho stvorenia. Čaká len na vhodnúchvíľu, aby sa s ním stretol. Tátochvíľa v živote Zolu nastala, keď si vzrelom veku zlomil nohu. Plynulimesiace a rana sa napriek všetkýmsnahám nehojila, práve naopak –zväčšovala sa. Lekári, ktorí videli, žeich úsilie neprináša žiadne ovocie, sarozhodli nohu amputovať.Na Štedrý deň Zola ležal v posteli.Zdalo sa mu, že vchádza do kostolaa na stene vidí Pani s Dieťatkom narukách a vo sne spieva koledu. Keď vnasledujúci deň jeho žena zanôtila túistú koledu, Zola ju poprosil, aby išlado kostola a zapálila sviečku predobrazom Matky Božej. Pani Zolovásplnila to, o čo ju manžel požiadal. Vten istý deň spisovateľ pocítil akésineobyčajné škrabanie v chorej nohe.Vyskúšal vstať a s veľkým údivomskonštatoval, že jeho noha je zdravá.Bol zázračne vyliečený.Emil Zola bol nielen zázračneuzdravený, ale sa aj obrátil na vieru,ktorú dovtedy tak potupoval.18. apríla 1896 publikoval akúsiverejnú spoveď. Tu je úryvok z tohtočudného dokumentu:„Teraz, keď som sa úplne presvedčil,že tridsať rokov som žil v omyle, keďsom spoznal, v čom spočíva celý slo-bodomurársky systém, ktorého doktrínu som šíril a iných som viedol kjej šíreniu, tak, že veľké množstvoľudí ma v omyle nasledovalo –úprimne to ľutujem. V tejto veciBohom osvietený si uvedomujemvšetko zlo, ktoré som tým spáchal aktorým som pohoršoval počasmôjho členstva v slobodomurárskejlóži, a prosím nášho najvyššiehopastiera, pápeža Leva XIII. oodpustenie...“Po tridsiatich rokoch, počas ktorýchbol zakladateľom, členom a veľmajstrom slobodomurárskej lóže,Emil Zola sa vo veku 56 rokov odnej verejne dištancoval ako od „najcynickejšieho klamstva“, definitívnesa vrátil k Bohu a nanovo sa spojil sKatolíckou cirkvou. Toto obráteniesvojho času vyvolalo veľký záujem,ale dnes je už málo známe.Zola zomrel náhle 28. septembra1902.

podľa Józef Orchowski,Maryja w życiu... Świadectwa