Pokoj a radosť ako ovociemodlitby

Túžba človeka po radosti a pokoji savinie ako niť celým ľudským životom. Je nezávislá od farby pleti,vzdelania, objemu peňaženky, čivierovyznania. Navyše radosť jekorením, ktoré dáva životu chuť achráni ho pred „pokazením“.

1. Povolanie žiť v pokoji aradosti

Jednou z osobností, ktorej svedectvoevanjeliovej radosti výrazneovplyvnilo kresťanov, ba inekresťanov na celom svete je sv.František z Assisi. O duchovnejradosti sa pred svojimi spolubratmivyjadril takto: „Duchovná radosťvyplýva z čistoty srdca a z čistotyneustálej modlitby. O ich získaniea zachovanie sa musíte s veľkýmúsilím snažiť, aby ste práve túduchovnú radosť, ktorú s tak vrúcnym citom túžim vidieť a pociťovaťv sebe i vo vás, mohli mať tak vnútorne ako aj navonok na povzbude-nie blížnych a zahanbenie nepriateľa.“ Nepriateľom František nazývazlého ducha. Veľmi dobre si uvedomuje, že stav čistého srdca nie jezáležitosťou jedného víťazného boja,ale je neustálou výzvou k bdelosti ak vynakladaniu úsilia. František ďalejhovorí: Naozaj čisté srdce majú tí,ktorí pohŕdajú pozemskými dobrami, hľadajú nebeské a nikdyneprestávajú čistým srdcom a dušouvelebiť a vidieť Pána, živého a pravdivého Boha. Je to teda úžas priobdive najvyššieho Dobra, ktorýspôsobuje, že ostatné pozemskédobrá sú v porovnaní s ním zanedbateľné. Na tento výrok všakmôžeme hľadieť aj z druhej strany –je potrebné milovať Pána nadovšetko- z celej duše, mysle, vôle i sily, anedopustiť, aby sme niečomu daliprednosť pred ním. Potom to, čo anioko nevidelo, ani ucho nepočulo, anido ľudského srdca nevystúpilo, námPán môže dať poznať vo svojomRytier NepoškvrnenejPokoj a radosť ako ovociemodlitbyDuchu. Sv. Pavol túto myšlienkuvyjadril slovami: A vôbec všetkopokladám za stratu pre vznešenosťpoznania Krista Ježiša, môjho Pána.Preň som všetko stratil a pokladámza odpadky, aby som získal Krista(Flp 3, 8). Dar poznania Pána Ježišaje dielom Ducha Svätého, vďakaktorému človek zakusujúc radosť primodlitbe prežíva to, o čom hovorilPán Ježiš svojim učeníkom: A japoprosím Otca a on vám dá inéhoTešiteľa, aby zostal s vami naveky -Ducha pravdy, ktorého svet nemôžeprijať, lebo ho nevidí, ani nepozná.Vy ho poznáte, veď ostáva u vás abude vo vás (Jn 14, 16-17). Je zaují-mavé, že Pán Ježiš povedal tietoslová učeníkom, ktorí nechápali jehozámery a mohli by sme snáď polemizovať o tom, či naozaj rozumeli, čoim hovoril. Keď však hľadíme nasvoju vlastnú nechápavosť aneschopnosť správne reagovať vsituáciach, ktorým sme denne vystavovaní, môžeme si všimnúť svojupodobnosť s nimi. Takto je dôveraPána Ježiša voči nim aj pre náspovzbudením a nádejou, že naša ťarbavosť srdca nás nevylučuje z jehopriazne.

2. Radosť a pokoj aj vprotivenstvách

Sv. František v liste istému ministrovi rádu napísal: Hovorím ti akomôžem, vo veci tvojej duše, ževšetko, čo ti prekáža milovať PánaBoha, a ktokoľvek ti v tom budeprekážať, či bratia alebo iní, i keby ťanapádali, všetko pokladaj za milosť.Zaiste, človek ľahko tratí pokoj, keďmu spôsobujú ťažkosti tí, ktorýmnajviac dôveruje. František všakvraví, že to máme pokladať zamilosť, za dar, vďaka ktorému samôžeme ešte s väčšou vrúcnosťouprimknúť k Pánovi. Ešte jednoz-načnejšie sa vyjadril sv. Maximilián,keď povedal: Pokladom sú bratia,ktorí ťa križujú, miluj ich. Byťukrižovaný z lásky k Ukrižovanému- to je jediné šťastie na zemi. V týchto slovách je zrejme ukryté tajomst-vo veľkej príťažlivosti svätých.Premieňanie bolesti na radosť zpripodobnenia sa Kristovi a zjednotenia sa s ním v nesení kríža je hyb-nou silou, ktorá dokáže priblížiťBožie kráľovstvo a sprítomniť ho aj vtých najťažších životných podmienkach, a v prípade sv.Maximiliána sa toto tajomné priblíženie udialo dokonca aj v pod-mienkach pekla koncentračného tábora. Vnútorný pokoj sa prejavuje ašíri aj navonok logickým a pritomtak obdivuhodným spôsobom. Sv.František to vyjadril v slovách:Pravými šíriteľmi pokoja sú tí, ktorívo všetkom, čo na tomto sveteznášajú, si z lásky k nášmu PánoviJežišovi Kristovi zachovávajú pokojduše i tela. Katechizmus Katolíckejcirkvi zhŕňa túto cestu evanjeliovejlásky ku krížu v slovách: Cesta kdokonalosti vedie cez kríž. Niet svätosti bez odriekania a duchovnéhoboja. Duchovný pokrok vyžadujeaskézu a umŕtvovanie, ktoré postupne vedú k životu v pokoji a radostiblahoslavenstiev. Častokrát sme všakprekvapení a zaskočení rôznorodosťou foriem bolestí, ktoré násstretávajú. Preto je nevyhnutnéneustále bdieť a roznecovať vnútorný plameň lásky, ktorý dokážeRytier Nepoškvrnenej 7zniesť aj tie najväčšie a najneočaká-vanejšie ťažkosti. Sme k tomupovolaní nielen z ohľadu na vlastnépozemské a večné šťastie, ale aj zohľadu na ľudí, ktorí žijú v našejblízkosti a ktorí možno nedostalitoľko a takých milostí ako my.Čítame o tom aj v liste sv. PavlaKorinťanom: Nech je zvelebený Boha Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otecmilosrdenstva a Boh všetkej útechy!On nás potešuje v každom našomsúžení, aby sme mohli aj my potešo-vať tých, čo sú v akomkoľvek súžení,tou útechou, ktorou Boh potešujenás. Lebo ako sa v nás rozmnožujúKristove utrpenia, tak sa skrze Kristarozhojňuje aj naša útecha (2 Kor 1,3-5). Teda ak sami prežívame utrpe-nie a dokážeme ho v láske a pokoretak prijať, že sa nám stáva príjemným a sladkým, stávame sa schop-nými pomôcť ľuďom, ktorí sa zmietajú v zmätku svojho strachu. Ak imdokážeme ukázať východisko a cestupokoja, pokoj vzrastie nielen v ichdušiach, ale aj v nás samých, pretožekaždé dobro rozdávaním rastie. Vtomto zázračnom rozmnoženímôžeme pozorovať ozvenu slov PánaJežiša: Kto má, tomu sa ešte pridá(Porov. Mt 12, 13).

3. Víťazstvo radosti nadsmútkom

Niektorí autori duchovnej literatúryi niektorí svätí hovoria oduchovných temných nociach, oobdobiach, keď nepociťovali blízkosťPána, ba neraz zvádzali ťažké vnútorné boje s predstavami svojhozatratenia a bezvýchodiskovosti svojej situácie. Sv. František však zaují-ma zásadne odlišný postoj. Hovorí:Skutočná radosť ducha je najlepšímliekom na pasce nepriateľa. Akchýba, treba sa tak dlho pred Otcommodliť, kým mu neprinavráti svojuspásnu radosť. František jepresvedčený, že každý človek môžeokúsiť očisťujúci a nadprirodzeneupokojujúci dar modlitby.Podmienkou je len vytrvalá modlitba. V Denníčku sv. Faustíny simôžeme prečítať takéto slová: Večer,keď som vošla do malej kaplnky,začula som v duši slová: „Dcéramoja, rozjímaj nad týmito slovami:a keď bol v úzkosti, ešte vrúcnejšie samodlil.“ Keď som sa začala hlbšiezamýšľať, dostala som veľa svetla doduše. Poznala som, ako veľmi potrebujeme vytrvalosť v modlitbe. Odtakej ťažkej modlitby neraz závisínaša spása (Porov. Denníček 157).Modlitba s dôverou v chvíľachúzkosti je zaiste veľmi náročná avyžaduje si celého človeka, no práveúkon viery v chvíľach opustenosti jeRytier Nepoškvrnene8 jintímnym momentom zjednotenia sas Kristom a a je výbornou príleži-tosťou k vyjadreniu lásky kUkrižovanému Spasiteľovi. Naopak,ak nedokážeme povedať Bohu fiat vochvíli skúšky, vchádzame na cestuvlastných predstáv ochudobnenú ogenialitu Božieho riadenia.František kedysi napomenul jednéhozo svojich spoločníkov, ktorý na svojej tvári preukazoval smútok.Povedal mu: „Prečo kvôli svojimhriechom preukazuješ navonok smútok a bôľ? Tento smútok zachovajmedzi sebou a Bohom, modli sak nemu, aby ti skrze svoje milosr-denstvo odpustil a navrátil tvojejduši radosť svojej spásy (por. Ž51,14), ktorej je spáchaním hriechupozbavená.“Sv. František sa vyznačoval darom poznania svedomia inýchľudí. Mohol teda poznať, že smútoktohto brata bol spôsobený hriechom,keďže mu však nevravel o svätejspovedi, môžeme usúdiť, že nešlo oťažký hriech. Dôležitá je však jehorozhodná reakcia a výzva napokánie. Smútok však nemusí byťspôsobený výhradne spáchanímhriechu, veď sám Spasiteľ povedal, žesmutná je jeho duša až na smrť.Vytrvalá modlitba, v ktorejdokážeme povedať Bohu nie moja,ale tvoja vôľa nech sa stane, nerazsíce môže znamenať prijatie neznesiteľne ťažkého kríža, no je jedinýmvýchodiskom, ktoré prinavracia dušipokoj a rovnováhu.

4. Úskalia spojené sradosťou a pokojom

V podobenstve o rozsievačovi simôžeme všimnúť isté úskalie spojenés radosťou, ktorá síce vychádza zprijatia evanjeliového posolstva, nototo prijatie nejde do hĺbky, a pretonie je schopné vytrvať v nepriaznivých podmienkach. Do skalnatejpôdy zasiate je u tých, čo počúvajúslovo a hneď ho s radosťou prijímajú, ale nemajú v sebe koreňa, súchvíľkoví. Keď potom nastane preslovo súženie alebo prenasledovanie,hneď odpadnú (Mk 4, 16-17). Nie jeteda prijateľné presvedčenie, že aksme už raz prijali Ježiša Krista a jehoučenie do svojho života, vytrváme vňom a v jeho pokoji až do konca.Aj v oblasti radosti z modlitby jenevyhnutné byť na pozore. Sv.František nás vystríha: Ak si dostalnejakú útechu, dávaj pozor, aby toiní nespozorovali na tvojej tvári, abysi nedal vzácnu vec za márnuodmenu a aby si neprovokoval toho,ktorý ti dal a viac ti nedá. Je totižnebezpečné chváliť sa tým, čo námPán dal, aby sme získali obdiv nášhookolia. Veď ak Pán dáva, nedávakvôli tomu, aby sme jeho darzneužili na sebectvo, ale chce, abysme mali v plnosti tú radosť, ktorúnám ponúka, aby sme vytvorili plnéspoločenstvo s ním a s jehonebeským Otcom v Duchu Svätom.Preto zranenie tejto dôvery môžemať pre nás a vlastne aj pre celé našeokolie neblahé následky. Veď taknamiesto toho, aby sme všadeprinášali Kristov blahodárny pokoj,prinášame len túžbu po obdive.Aj ďalšie Františkove napomenutienás núti zamyslieť sa, akým pokrmom chceme sýtiť svoju dušu a dušenašich blížnych. Hovorí:Blahoslavený je rehoľník, ktorýnemá potešenie a radosť v inom akoRytier Nepoškvrnenej 9v presvätých výrokoch a skutkochPánových a nimi privádza ľudík Božej láske s radosťou a potešením.Beda tomu rehoľníkovi, ktorý mázáľubu v plytkých a neužitočnýchrečiach a nimi u ľudí vyvolávasmiech. Je teda nevyhnutné, aby sičlovek dával pozor na to, čo „konzumuje“ jeho duša. Brat Roger z Taize,napríklad vraví, že vtipkovanieoslabuje lásku. Na prvý pohľad sanám môže zdať, že toto tvrdenie jenelogické. Všimnime si však, akočasto sa vtipkovanie zvrháva napredbiehanie sa vo vtipnosti, a toneraz vedie k ohováraniu, alebo kposmievaniu sa z chýb iných. Aknám totiž pri vtipkovaní nejde olásku, ktorá neraz čelí výzve prijať ajťažké situácie s otvorenosťou aľahkosťou, no naopak ide nám opoukázanie na našu inteligenciu, čibystrosť, vtedy vydávame signál,ktorý často spúšťa „preteky vbystrosti“ a tým, svojím spôsobomskryté „preteky v sebaláske“.Iným príkladom kritického postojasv. Františka k „ľahkej“ radosti simôžeme všimnúť v jeho názore namodlitbu liturgie hodín. V Liste celému rádu píše: Prosím, aby klericirecitovali liturgiu hodín pred Bohomnábožne, nesústreďovali sa namelódiu hlasu, ale na súzvuk mysle,žeby hlas bol zladený s mysľou,myseľ zas zladená s Bohom, aby satak mohli čistotou srdca páčiť Bohu,a nie zvodnosťou hlasu zavádzať ušiľudu. Je teda nesprávne kŕmiť dušulen potešením z krásy hlasov, podstatné je, aby duch v harmónii hlasua mysle lepšie precítil Božiu prítomnosť a Božiu dobrotu.Sv. František sa snažil neustále maťna pamäti posvätné texty SvätéhoPísma, rozjímať o nich a tešiť sa znich. Vravieval, že keď dušanenachádza rozkoš, telo sa vracia ksvojim príjemnostiam. Raz sa ho istýbrat opýtal: „Brat [František], prečosvojmu spoločníkovi nekážeš, aby tičítal nejaký úryvok z PísiemProrokov a iných Písiem, vďakačomu tvoj duch sa bude radovaťv Pánovi a okúsi najväčšiu útechu?“– Sv. František odpovedal: „Brat môj,každý deň doznávam takú sladkosťa potešenie z rozjímania znakovpokory Božieho Syna v mojejpamäti, že by som mohol žiť až dokonca sveta, a nebolo by mi veľmipotrebné rozjímanie alebo čítanieiných Písiem.“ František sa totižvždy, keď ho niečo nadchlo, usilovnesnažil zapamätať si to, aby akovravieval, neprijímal Božiu milosťnadarmo. Z toho nám plynie veľmivzácne ponaučenie, že nestačí prijímať potešenia z modlitby, či zduchovného čítania. Sme povinnísnažiť sa to uchovať si to na „horšiečasy“ a rozjímať o tom v tichostisvojho srdca.

5. Pokoj a radosť plynúce z„modlitby tela“

Modlitba nemusí mať len výhradneverbálnu podobu. Každú situáciu,ktorú dokážeme vidieť a prežiť v svetle evanjelia, je príležitosťou na vyja-drenie nášho osobného fiat, osob-ného súhlasu s tým, čo nám Božiaprozreteľnosť v konkrétnej situáciipripravila. Sv. František hovorí, žerozkoš, a nie zhodu na príkaz predstaveného, nazýva sv. poslušnosťou.Totiž ak dokážeme v tej-ktorejRytier Nepoškvrnene10 jsituácii prijať vôľu predstavenéhoako Božiu vôľu, teda ako príležitosťpriniesť Bohu obetu zrieknutia sasvojich predstáv, nastáva zvláštnavýmena. Hovorí o nej aj známa františkánska modlitba: … pretože lenkeď dávame, nadobúdame, len keďzabúdame na seba, nachádzame sebasamých, len keď odpúšťame, dostávasa nám opustenia, len keď odumie-rame sebe, rodíme sa do večného života. V tomto zmysle nie je ťažképorozumieť Františkove slová orozkoši pri prijímaní príkazov predstavených. Zriekaním sa svojichpredstáv totiž skutočne dávame,„zabúdame na seba“ a „odumieramesebe“.Za iný príklad „modlitby tela“môžeme pokladať žobranie. Sv.František hovorí: Boží sluha, ktorýide prosiť o almužnu z ohľadu naBožiu lásku, má ísť slobodnejšiea radostnejšie ako človek, ktorý bypri kupovaní povedal preukazujúcsvoju veľkomyselnosť a štedrosť:„Kto mi dá jeden denár, tomu dámsto mariek.“ Lebo Boží sluha dávatisíckrát viac dávajúc za almužnuBožiu lásku, v porovnaní s ktorou súvšetky veci zeme ba i neba ničím. Ajv tomto prípade je nevyhnutné, abyčlovek pri konaní mal upretýduchovný zrak na to, čo je hore,teda na ovocie, ktoré prináša každýúkon lásky a zvlášť úkon lásky vočitým, ktorí patria Kristovi (Porov. Mk9, 41).Každé stretnutie sa s druhýmčlovekom môžeme vnímať ako stretnutie sa s Bohom. Veď sám Pán námvraví, že čokoľvek sme urobili jednému z jeho najmenších, jemu smeurobili. Krásnym príkladom takéhotostretnutia je stretnutie sa PannyMárie so svätou Alžbetou. Počasneho sa radosťou zachvelo dieťa vlone sv. Alžbety a Alžbetu naplnilDuch Svätý. Každé stretnutie, ktoréje naplnené duchom obetavej lásky avychádzania v ústrety potrebámnašich blížnych, sa stáva stretnutímplným radosti a pokoja.

Záver

Každý z nás je povolaný k tomu,aby sme prežívali radostnú zvesťnášho Pána Ježiša Krista v pravejduchovnej radosti. Vyžaduje si tovšak od nás, aby sme dokázali byťvytrvalí a odvážni aj v protiven-stvách a neustále sa snažili roznecovať v sebe plameň úprimnej lásky.Nie je možné uspokojovať sa spovrchnou radosťou prameniacou vláske k sebe a k darom, ktoré smedostali, je potrebné snažiť sa v každejsituácii svojho života hľadať to, „čoje hore“. Krásne to vyjadril sv.Augustín vo svojich Vyznaniach:Veľký si, Pane, a veľkej chvály hoden;si veľmi mocný a tvoja múdrosť jenesmierna. Chce ťa chváliť človek,čiastočka tvojho stvorenia; človeknesúci so sebou svoju smrteľnosť,nesúci so sebou svedectvo o svojomhriechu a svedectvo o tom, žepyšným odporuješ; a predsa ťa chcechváliť človek, čiastočka tvojhostvorenia. Ty spôsobuješ, že tebachváliť je potešením, lebo si nás stvoril pre seba a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.

br. Martin M.Kollár,OFMConv.