Mária, prečo plačeš?

Bezuzdné ničenie počatého života mi spôsobuje nesmierny žiaľ. Zabráňte mu modlitou a obetou“ To sú slová, ktoré podľa knihy Mária, prečo plačeš? vyriekla Panna Mária na vysvetlenie sĺz (neraz i krvavých), ktoré od r. 1985 roní soška Panny Márie v Nanju, v Južnej Kórei. I keď tieto udalosti ešte neboli oficiálne Cirkvou uznané, nesmierne množstvo zabíjaných nenarodených detí je strašnou škvrnou na svedomí ľudstva, preto niet divu, že toto vraždenie trápi srdce našej nebeskej Matky.

Podľa svetovej zdravotníckej organizácie WHO je na celom svete ročne 40 až 60 miliónov umelých ukončení tehotenstva. Je to aspoň toľko osôb, koľko bolo zabitých počas celej druhej svetovej vojny. A to sa deje vo svete ročne! Voči tejto verejnosťou tolerovanej genocíde je nevyhnutné, aby sme sa rozhodne postavili, veď tu nejde len o samotné bezbranné a nevinné deti. Jedná sa tu aj o 40 až 60 miliónov žien – matiek a otcov, do tejto továrne na smrť je zapojený aj veľký počet zdravotníckych pracovníkov, ako aj mnoho ďalších ľudí, ktorí svojou radou, povzbudením a niekedy aj nátlakom majú veľký podiel viny. V celosvetovo známej knihe venovanej problematike potratov Miriam, prečo plačeš? (Je podobnosť názvov s horeuvedenou knihou náhodná?) sa uvádza, že až tri štvrtiny všetkých žien, ktoré si dali urobiť potrat, to urobilo pod vonkajším vplyvom alebo tlakom. Väčšina z týchto žien je neskôr ponechaná sama na seba s ich duševnými konfliktami, čo u nich často spôsobuje duchovné a duševné poruchy. Súbor psychických symptómov, ktoré sa u nich, ale aj u mužov môžu objaviť ako následok potratu sa v medicíne často označuje ako popotratový syndróm. U mnohých trvá mesiace, roky, ba i celý život. Bohužiaľ, ani Slovensko nie je v tomto smere výnimkou. A hoci štatistiky potratov majú u nás za posledné roky klesajúcu tendenciu, i tak sa u nás ročne zabije približne 14 tisíc nenarodených detí. Tento stav je pre nás, rytierov Nepoškvrnenej výzvou na výraznú modlitebnú ofenzívu. Je našou morálnou povinnosťou reagovať na potrebu našich čias a postaviť sa tak duchovnými, ako aj svetskými prostriedkami proti kultúre smrti, ktorá si i v našich rodinách vyberá krutú daň. Je veľmi dôležité, aby sme neodsudzovali ženy, ktoré sa nachádzajú v zložitých životných situáciach a aby sme vedeli podať pomocnú ruku aj tým ženám, ktoré máme pokušenie odsúdiť, či vyhlásiť o nich, že si za to môžu samé. Ľudia pracujúci v slovenských organizáciach zameraných na ochranu života od počatia po prirodzenú smrť oslovení knihou Miriam, prečo plačeš? sa rozhodli zozbierať svedectvá našich žien – tých, ktoré dokázali odolať pokušeniu zabiť svoje dieťa, ako aj tých, ktoré mu podľahli a uverejnili ich v knihe Kto uverí mi? - Tento názov je to zároveň titul básne – svedectva mamičky ubytovanej v Domove Gianny B. Molla v Rajeckých Tepliciach, v ktorom od r. 1998 dočasne bývalo už vyše 290 matiek s deťmi v núdzi. Takto opisuje drámu svojho života:
Bola to pre mňa silná bolesť,
nad ktorú ťažké bolo sa povzniesť.
Dušu zasiahli prvé vrásky.
Ako prijať plod neskutočnej lásky?

Navôkol ľudia bez pochopenia,
v srdci pocit rozochvenia.
Zrazu bolo ťažké sa aj hnúť.
Ale ako sa mám rozhodnúť?

Slzy po tvári sa mi kotúľajú.
A zlé myšlienky ma premáhajú.
Robím a konám proti vôli.
Prečo výčitka tak veľmi bolí?
Všetkého sa vzdávam.

A hoci zostala som sama,
pokúsim sa byť dobrá mama.
Budem ťa mať rada, ako najviac viem.
Kto uverí mi, že to dokážem?

Nanešťastie nie všetky ženy majú odvahu všetkého sa vzdať. Podľahnú pokušeniu, nátlaku okolia, strachu nad neznesiteľnou záťažou, ktorú pre nich predstavuje prijatie dieťaťa do svojho života. Istá žena, ktorá namiesto svojho podpisu uviedla Jedna nešťastnica, takto opisuje svoje trápenie: „ … môj manželský život bol po potrate doslova peklom. Chudák manžel sa ma nemohol ani len dotknúť ako manžel. Z mojej strany ho čakali len hnus, odpor a nenávisť. Dlho som si "neplnila" svoje manželské povinnos­ti. A ak k tomu došlo, neraz som vravela, že išlo o znásilnenie. Viem, že pre manžela to boli hrozné muky a správala som sa ako zmyslov zbavená. Ale potrat vo mne zabil matku a ženu. Hnusilo sa mi a dodnes nemám rada svoje telo, ktoré Boh stvoril s láskou a veril, že bude krásne a bude šíriť pokoj a dobro. Nemám k sebe úctu. Som akoby rozdvojená. Nerada by som, aby to vyznelo opovážlivo, ale akoby som dušu mala vo väčšej úcte ako vlastné telo. Neviem prečo, takto to pociťujem. Trpím. Často prosím o odpustenie moju malú, ale i manžela, moje deti a hlavne BOHA. Tak veľmi túžim povedať jej, že aj vtedy som ju mala rada, keby mi odpustila a aspoň raz ma mohla objať a ja ju. Paradoxom je, že som sa osobne vrhla do rôznych aktivít ako "týždeň nosenia bielych stužiek" (doma ich s manželom robíme a vo farnosti rozdávame), pripravujeme pobožnosť krížovej cesty nenarodených detí, pomáham slobodným mamičkám atď. Vyhlasujem, že som zásadne proti potratom (čo je pravda). Nikomu by ani nenapadlo, že mám jeden za sebou. Pripadám si ako netvor. Hovorí, čo skutkom nemôže dokázať. Ale cítim potrebu robiť niečo proti potratom. Naozaj. Odpustite mi. Asi vrcholom je, že 25. marca, v deň Zvestovania Pána, sa mi narodilo dieťatko. Tento deň je akoby dňom pre moju maličkú (ja si to tak hovo-rím). Sú dni - výročné - keď si všetko detailne pripomínam a v pocite skľúčenosti stojím sama pred sebou a Bohom. Vždy je tam moja maličká. Nespočetnekrát mám prečítanú. knihu Miriam, prečo plačeš. Sú tam opísané i moje pocity, stavy a zdravotné problémy. Mám veľkú vinu, ale i obrovskú ľútosť, a s tým som sa chcela podeliť. Prosím vás, povedzte ľuďom, že sú aj "donútené" matky, ktoré túžia i po vašom odpustení a pochopení. Trpíme viac, ako si myslíte, aj keď je to nevi-diteľné! Viem, že si nezaslúžime vašu lásku, súcit, veď sme si to zvolili samé. Ale ak môžete, skúste sa pozrieť na naše boľavé srdcia. Ďakujem vám za dočítanie. Prosím, pomodlite sa nad mojimi riadkami. Je v nich skoro všetko, čo potrebuje vašu pomoc.“
Pri čítaní týchto riadkov sa mi až žiadalo vykríknuť: Čo to nechápe?! Boh jej odpustil! Jeho milosrdenstvo nekonečne presahuje každý náš hriech! To, že sa jej narodila dcérka práve na Zvestovanie Pána, nie je azda potvrdením, že prijal jej ľútosť a jej slzy? Prečo sa ešte sužuje? Po chvíli som si spomenul na slzy Panny Márie a jej výzvu k modlitbe a obete. Uvedomil som si, že trpezlivo znášané utrpenie je veľkým darom pre celú Cirkev. Vyhľadal som preto slová sv. Pavla: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.“ Toto trpezlivo znášané utrpenie je potrebné, no aj v ňom sa možno radovať, aj to neznesiteľné bremeno sa môže stať ľahké a jarmo sladké. Učme sa preto od Ježiša a Márie trpieť s láskou, plačme spolu s Máriou, milujme spolu s ňou, milujme jej Srdcom, a tak sa zjednotíme s Ježišovým Božským Srdcom. Privádzajme k tomuto srdcu všetkých ľudí, najmä duše trpiace po spáchaní toho najťažšieho zločinu proti svojim nenarodeným deťom.
Keďže tieto zločiny sú tak veľmi rozšírené a majú tak deštrukčný vplyv na spoločnosť, budeme sa im ešte venovať. Už teraz uvádzame tzv. Zelené číslo: 0800 12 00 24 – linku pomoci, na ktorú je možné dovolať sa 24-hodín denne bezplatne z pevnej linky z celého územia SR. Je určená ženám v krajnej životnej núdzi. Nezabúdajme, že hriech treba nenávidieť, no hriešnika milovať a len láska buduje.

mk