Z úcty k Nepoškvrnenej Panne a jej rytierovi

Pri príležitosti 90. výročia založenia Rytierstva Nepoškvrnenej sa v Ríme, na nádvorí generálneho domu rádu minoritov, 12. mája 2007 uskutočnila slávnostná posviacka mramorového súsošia venovaného Nepoškvrnenej Panne Márii a bronzovej sochy sv. Maximiliána M. Kolbeho. Obradom predsedal otec kardinál Jozef Tomko, bývalý prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov.

Udalosť je o to zaujímavejšia, že autorom diela je mladý umelec zo Slovenska. Akademický sochár Ján Lesňák pochádza z Levoče a má za sebou už viaceré sochárske realizácie. S jeho prácami môžete prísť do styku napríklad navštevujúc nádvorie minoritského kláštora v Levoči (pieskovcová socha sv. Františka v životnej veľkosti), či nový kostol v Kaľave (epoxidová Pieta). Pre rád dominikánov vyrobil ružencovú Madonu s Ježiškom a sv. Dominikom, ktorá slúži ako putovná socha pre ružencové bratstvá na Slovensku. Najnovšie sa venoval aj návrhu úpravy spoločnej hrobky minoritov v Levoči. Ako však priznal sám autor, tri roky práce na „rímskom“ súsoší malo preňho osobitný význam. Dielo sa nachádza v centre historického jadra Večného mesta, v ambite renesančného kláštorného nádvoria. Tvorí ho stĺp s mramorovou sochou Nepoškvrnenej Madony a bronzová plastika v životnej veľkosti predstavujúca sv. Maximiliána Kolbe. Súsošie vzniklo pri príležitosti 25. výročia svätorečenia tohto mučeníka z Osvienčimu, ktoré si pripomenieme v októbri tohto roku. Zároveň na tento rok pripadá aj 90. výročie založenia jeho mariánskeho hnutia. Táto udalosť sa stala pre autora hlavným zdrojom inšpirácie. V roku 1917 sa mladý brat Maximilián pripravoval na kňazstvo v minoritskom kolégiu sv. Bonaventúru v Ríme. Dotknutý sprievodom slobodomurárov hanobiacim katolícku vieru na uli-ciach Ríma, sa rozhodol stať sa heroldom Tej, ktorá premáha akékoľvek zlo a ešte toho istého roku založil svoje Rytierstvo. Kompozícia sa snaží zachytiť svätca na začiatku cesty jeho zvláštneho povolania v akomsi duchovnom dialógu s Nepoškvrnenou Pannou, ktorá zostala pre neho po celý život vzorom dôvery a odovzdanosti, až po mučenícku smrť.
Posviacky súsošia v Ríme a príležitostnej eucharistickej slávnosti, ktorej predsedal J.Em. Jozef kardinál Tomko sa zúčastnilo generálne vedenie rehole, jej predstavitelia zo Slovenska na čele s pátrom Luciánom Boguckým OFMConv., ako aj zástupcovia veľvyslanectiev Slovenskej republiky prítomných v hlavnom meste Talianska a ďalší pozvaní hostia. V homílii počas sv. omše otec kardinál Tomko nadviazal na tajomstvo, akým je prítomnosť Božieho Ducha vo veriacom človeku a ktorý ho robí schopným aj mimoriadnych skutkov.
Slávnostný večer bol doplnený otvorením zreštaurovaných portrétov generálnych ministrov rádu (od sv. Františka po súčasného hlavného predstaveného je to spolu 118 obrazov).
Udalosť sa konala deň pred za-čiatkom generálnej kapituly rádu menších bratov – minoritov, ktorá sa koná v Assisi.

Sprievodné vysvetlenie diela

Celé dielo sa skladá z dvoch častí: stĺp so sochou Madony a drakom v rôznych odtieňoch mramoru a v určitej vzdialenosti stojaca bronzová socha sv. Maximiliána. Kompozícia troch prvkov - antický stĺp, postava draka ako jeho podstavec a socha Madony s Dieťaťom v hlavici - sa javí ako celok. Jej u-miestnenie v strede vnútorného nádvoria kláštora symbolizuje centrálnu pozíciu tajomstva Vtelenia vo františkánskej spiritualite. Nepoškvrnená Panna drží na rukách malého Ježiša, ktorý prijímajúcim gestom napráva starú vinu Evy, zobrazenú jablkom. Madona stojí na polmesiaci a šliape hlavu hada - znak víťazstva nad zlom. Stĺp má ako svoj podstavec symbol draka (Iz 14,29):"... bo z koreňa hada vyjde vretenica a jej plodom bude okrídlený drak", či pokorený Satan, ktorý padol na zem, aby prenasledoval Cirkev . V umeleckom jazyku stĺp vyjadruje puto medzi nebom a zemou. Jeho starobylosť (2.stor.) odkazuje na nezlomné pretrvávanie Cirkvi v jej boji s ne-priateľom. Zvláštnu výrečnosť má aj umiestnenie sochy sv. Maximiliána. Spolu s postojom svätca naznačuje puto, akýsi dialóg s postavou Panny a vyjadruje nadčasový vzťah medzi miestom a konkrétnou etapou v ži-vote svätca, keď sa ako rímsky študent cítil byť inšpirovaný k založeniu spomínaného mariánskeho združenia. Okrem toho umiestnenie sochy medzi stĺpmi ambitu zo 16. stor. má byť interpretáciou osobnosti svätca, ako stĺpu minoritskej rehole v jej novodobých dejinách. Tvrdosť materiálu, z ktorého je vyrobená postava rehoľníka, nepredstavuje druhoradý prvok diela, ale je jeho základom v ikonografickom zmysle. Kolbe je videný "ako jeden z nás" - mladý človek, ktorý sa rozhodol zasvätiť svoj život v ráde sv. Františka. Oblieka si tvrdý habit, prepásaný povrazom a sľubuje život v chudobe, čistote a poslušnosti. Toto je základ, ľudská báza, z ktorej sa vyníma duch žiariaci z jeho pohľadu, vždy obráteného s dô-verou na Božiu Matku, ktorá mu ukazuje cestu k svojmu Synovi a dáva mu silu po nej kráčať . Z jeho rúk vnímame silu pracovať na víťazstve dobra nad zlom, z nôh odvahu kráčať, ísť, aby "celý svet poznal Krista". Sv. Maximilián Kolbe zostáva verný ideálom svojej mladosti po celý život. Neúnavný v práci dobýva pre Nepoškvrnenú stále nových a nových ľudí. Obetuje sa pre spásu duší a pre šírenie úcty k Márii nesúc svoje kríže, znášajúc choroby a zdolávajúc aj nezdolateľné ťažkosti. Umiera v nacistickom tábore v Osvienčime, odovzdajúc svoj život za život otca rodiny. Jeho život a jeho smrť potvrdzujú pravdu toho, čo sám často opakoval: "Iba láska je tvorivá". Súsošie venované sv. Maximiliánovi Márii Kolbemu chce byť nielen mo-numentom pripomínajúcim tohto veľkého svätca, ale prostredníctvom výtvarných prvkov chce predložiť aj jeho osobnú cestu v uskutočňovaní kresťanského povolania, ako pozvanie pre ľudí dneška.

TL