Svätý Maximilián – patrón našich ťažkých čias (4.)

V roku 1920 sa u Maximiliána znova prihlásila o slovo tuberkulóza. Po náhlom zhoršení zdravotného stavu ho predstavení poslali na liečenie do Zakopaného vo Vysokých Tatrách. Pretože poznali jeho veľkú apoštolskú horlivosť pri šírení Rytierstva Nepoškvrnenej, odporučili mu, aby Rytierstvo počas liečenie nechal bokom. Maximilián poslúchol predstavených. A musela to byť pre neho skutočná obeta. Určite bolo veľmi ťažké nestarať sa o to, čo mu tak veľmi prirástlo k srdcu. Ale jeho dôvera k Nepoškvrnenej bola obrovská.
Hoci sa počas pobytu v Zakopanom nezaoberal Rytierstvom, využíval veľmi intenzívne svoj čas na pastoračnú prácu ako „radový rytier“. Veľmi horlivo si plnil povinnosti, ktoré mu prinášala funkcia „dočasného kaplána“. Stretal sa so študentami, ktorí sa tak, ako on, zotavovali zo svojej choroby v sanatóriu. Sníval o duchovnom oživení medzi študujúcou mládežou a snažil sa pre tento cieľ urobiť všetko, čo bolo v jeho silách.
Veľmi ho trápil odpad od viery a zosmiešňovanie náboženských hodnôt a viery ako takej, ktoré sa čoraz častejšie objavovali najmä vo vojsku. Už vtedy mu zišlo na um vydávať vlastný časopis, ktorý by objasňoval problémy viery, ktoré trápia ľudí a slúžil by Nepoškvrnenej.
V období, keď mal Maximilián svoju činnosť v M.I. zo strany svojich rehoľných predstavených značne obmedzenú, sa nové mariánske hnutie veľmi rýchlo šírilo po celom Krakove a čoskoro i za jeho hranicami. Medzi žiakmi minoritského gymnázia vo Ľvove, kde kedysi otec Maximilián študoval, vzniklo nové ohnisko M.I. Správa o novom spoločenstve Rytierstva Nepoškvrnenej jeho zakladateľovi istotne spôsobila veľkú radosť.
Je začiatok novembra 1921. O.Maximilián sa vracia do Krakova. Hneď po návrate sa púšťa s veľkou radosťou do svojej profesorskej práce a samozrejme i do práce na šírení Rytierstva Nepoškvrnenej, ktoré sa veľmi nádejne rozvíjalo napriek dlhej neprítomnosti jeho zakladateľa. V čase, keď bol prinútený na istý čas zanechať svoju činnosť v šírení M.I., si Nepoškvrnená našla medzi jeho spolubratmi ľudí, ktorí ho zastúpili. Boli to o. Czesław Kellar a br. Alfonz Kolbe. Zastupovali ho tak dôsledne a tak úspešne, že po jeho návrate bol počet členov Rytierstva Nepoškvrnenej už tak veľký, že bolo treba nájsť iný prostriedok pre vzájomnú komunikáciu všetkých členov. Talianska sála pri minoritskom kostole v Krakove, kde sa dovtedy uskutočňovali stretnutia členov Rytierstva Nepoškvrnenej, bola už príliš malá, mnohí členovia M.I. nemohli pre svoje každodenné starosti o prežitie na stretnutia prichádzať a počet nových členov hnutia stále rástol. Spojítkom a významným komunikačným nástrojom pre všetkých členov Rytierstva Nepoškvrnenej mohlo byť iba tlačené dobré slovo, ktoré by bolo dostupné každému, kto by si ho chcel prečítať. Tento spôsob spojenia členov M.I. mal Maximilián v duši už dávno, a keď sa objavila nevyhnutná potreba, rozhodol sa svoj zámer s Božou pomocou uskutočniť.
(pokračovanie v ďalšom čísle)

Dariusz Żuk-Olszewski