Aby človek zostal človekom...

Svet okolo nás sa za uplynulých 20 rokov zmenil výraznejšie ako za predchádzajúce 2-3 storočia. Zdá sa, že možnosti techniky a ľudského poznania dosiahli svoj vrchol, že človek už vynašiel všetko, čo by výrazným spôsobom ovplyvnilo kvalitu jeho života. Zdá sa, že tieto vynálezy a objavy sa môžu už iba zdokonaľovať.
Záplava nových technických vymožeností, skracovanie vzdiale-ností medzi krajinami a svetadielmi prostredníctvom najmodernejších telekomunikačných a dopravných technológií istým spôsobom zatieňuje iný „výdobytok“ modernej doby. Týmto „výdobytkom“ je veľká opustenosť zástupov ľudí, strata zmyslu života, veľká nenaplnená túžba po ľudskom teple, pocit prázdnoty. Týmto „výdobytkom“ moder-nej doby je popretie Boha a Jeho lásky k nám, popretie a zosmiešnenie ľudskosti v nás. To všetko nám každodenne sprítomňujú zástupy opustených ľudí, ktorí sa napriek možnostiam „zadarmo“ si pohovoriť s kýmkoľvek na druhom konci sveta či za pár korún preletieť tisíce kilometrov, cítia ako osamotení stroskotanci na ľudoprázdnom ostrove a ktorí už nevedia nič o životodarnom rozhovore s Bohom. Taktiež zástupy chorých trpiacich ľudí v nemocniciach, zástupy starých ľudí zavretých vo svojich domovoch, o ktorých nemá nik záujem a ktorí nesú na svojich pleciach ťažký kríž opustenosti svedčia v neprospech „pokroku“ ľudstva. Svojím tichým hlasom sa k týmto zástupom hlásia aj zástupy „nechcených“ detí, ktoré musia zomrieť skôr, ako sa narodia, alebo ktoré duchovne zomierajú aj po svojom narodení pre „nedostatok času“ svojich rodičov a sú odkázané od malička samé na seba.
Každoročný 14. august je v cirkev-nom kalendári označený ako deň spomienky na sv. Maximiliána Máriu Kolbeho. Odo dňa, keď zomrel tento útly a na prvý pohľad úplne nenápadný človek v nacistickom koncentračnom tábore Osvienčim, už uplynulo 67 rokov. Zvesť o jeho dobrovoľnej mučeníckej smrti za blížneho, ktorá v tej dobe otriasla verejnou mienkou a prinútila mnohých prehodnotiť svoj postoj k zmyslu obety a svoj názor na stratu ľudskej dôstojnosti v pekle na zemi, akoby s pribúdajúcimi rokmi bledla a strácala na sile svojho svedectva. Podobne, ako postupne blednú spomienky na nevinné obete vojen, zločinov, zákerných chorôb, tak blednú i spomienky na hrdinských mučeníkov, ktorí položili svoje životy za svojich blížnych, za vieru v Krista.
Každodenné správy o nových a nových obetiach teroristických útokov, obetiach „vojny proti tero-rizmu“, nových a nových obetiach strašných kriminálnych činov, ktoré sledujeme vo veľmi bizarnej „reality šou“ ponúkanej v médiách, kde je smrť dobre predajným obchodným artiklom, nás otupili. Zločin a neprávosť sme začali vnímať ako čosi, čo je bežnou súčasťou nášho života a nezasluhuje si našu pozor-nosť. Hrdinami pre dnešný svet prestávajú byť ľudia, ktorí z lásky k Bohu, z lásky k človeku darovali to najcennejšie, čo mali – zdravie a život. „Hrdinami“ sa stávajú egoisti, ktorí z hĺbky svojho chorého srdca pohŕdajú ostatnými „hlupákmi“ a ako „hrdinstvo“ prezentujú svoje hriechy a zvrátenosť. „Hrdinami“ sa stávajú tzv. „celebrity“.
V dnešnom chaose hodnôt a devalvácií príkladov, keď ich ľudia nemôžu nájsť ani tam, kde by to malo byť samozrejmé, môže byť pre moderné-ho človeka očarujúce svetlo životov Pánových vyznavačov z blízkej či vzdialenej minulosti, majákom na ceste života. Aj dobrovoľná strašná smrť sv. Maximiliána hladom, za otca rodiny, ktorá je dnes tak deho-nestovaná a spochybňovaná, bola historickou udalosťou. Napriek tomu, že mnohí sa ju snažili bagatelizovať ako každú inú smrť. Svedectvo otca Maximiliána bolo jasné. Jeho smrť mala jeho i našim súčasníkom pripomenúť, aby človek zostal napriek všetkému vždy človekom.

Dariusz Żuk-Olszewski