Posolstvo Fatimy

Uplynulo už 90 rokov od požehnanej chvíle, keď sa 13. mája 1917 otvorilo nebo nad portugalskou Fatimou, aby Kráľovná posvätného ruženca odovzdala svetu posolstvo milosrdenstva a spásy. Svet poznačený hrôzami prvej svetovej vojny potreboval povzbudenie zhora, preto toto posolstvo Matky Božej bolo skutočným darom nebies v tom pravom čase.

Všetko sa začalo v roku 1916 zjavením anjela trom malým pastierikom Lucii, Františkovi a Hyacinte. Bola to akási predzvesť neba pre príchod Panny Márie. Ako spomínala sr. Lucia, pri zjavení anjela cítili bázeň a určitú nemohúcnosť pred Bohom, pred jeho mocou a velebou, no pri zjavení Matky Božej ich napĺňala skôr materinská neha a pokoj. Z troch zjavení anjela si môžeme všimnúť dve základné skutočnosti na ktoré anjel upriamil pozornosť detí. Je to Eucharistia a pokánie. Pri prvom i druhom zjavení anjel vyzýva k pokániu a k prinášaniu obiet za úbohých hriešnikov. Naučí deti modlitby, ktoré podľa jeho príkladu dlhé hodiny opakujú s tvárou sklonenou k zemi. Pri svojom treťom zjavení im anjel priniesol Eucharistiu – hostiu, z ktorej padali kvapky krvi do kalicha, a povedal: „Prijmite telo a pite krv Ježiša Krista, ktorý je nevďačnými ľuďmi ťažko urážaný. Čiňte pokánie za ich hriechy a utešujte Boha.“ Je pre nás veľkým povzbudením, že sám Pán prichádza v Eucharistii, aby nás posilňoval na ceste plnenia jeho vôle.
Nie je ťažké domyslieť si, že už po týchto zjaveniach anjela sa život troch pastierikov radikálne zmenil. Vo všetkých každodenných situáciách našli vhodnú príležitosť na obetu za hriešnikov. Spomeňme len, že pri horúcom portugalskom slnku dlhý čas nepili, hoci ich trápil nepredstaviteľný smäd, alebo rozdali svoje jedlo chudobným, pričom im malo slúžiť ako celodenný pokrm na pastvinách. Tiež, keď našli starý drsný povraz, rozdelili si ho na tri časti a obviazali sa ním, aby ich čo najviac tlačil a takto im spôsoboval bolesť. Toto všetko a ešte omnoho viac robili malí fatimskí vizionári z nekonečnej lásky k Pánu Ježišovi a jeho Matke, a pritom im zostával radostný detský úsmev na perách.
Do takejto duchovnej atmosféry ich životov prišiel pamätný 13. máj 1917. Bol krásny jarný deň a pastierikovia si za miesto pastvín vybrali svah Cova da Iria. Pri spontánnej hre ich okolo poludnia zastihlo čosi ako blesk z jasného neba. Mysliac si, že prichádza búrka, rozhodli sa pohnať stádo domov, keď v tom nad jedným malým dubom uvideli postavu nádhernej pani zahalenej v bielom, žiariacej viac ako slnko. Na otázku Lucie, odkiaľ prichádza, Matka Božia odpovedala, že z neba a uistila pastierikov, že tiež prídu k nej. František a Hyacinta skôr no Lucia musí tu, na Zemi, splniť ešte určitú úlohu. Presvätá Panna deťom oznámila, že budú veľa trpieť, ale milosť Božia ich bude posilňovať. Potom Matka Božia roztvorila ruky a deti zalialo silné svetlo, ktoré im preniklo do hrude a do hlbín duše tak, že sa videli v Bohu, ktorý bol tým svetlom. Pastierikovia sa dohodli, že to nikomu neprezradia, no Hyacinta hnaná akousi vnútornou silou to povedala svojej mame a onedlho sa to dozvedela celá dedina. Takto sa začalo utrpenie detí, keďže im málokto veril. Luciu dokonca jej matka často bila palicou, len aby priznala, že si to vymyslela.
Pri druhom zjavení v júni, Panna Mária ukázala deťom svoje Nepoškvrnené Srdce ovinuté tŕním – našimi hriechmi, ktoré ho prebodávali. 13. júla zverila pastierikom tajomstvo obsahujúce tri časti. Ukázala im peklo, kam prichádzajú duše hriešnikov a povedala, že ak ľudia neprestanú urážať Pána, príde ešte horšia vojna, hlad a prenasledovanie Cirkvi. To sa napokon splnilo ničivou druhou svetovou vojnou a nástupom komunizmu, počas ktorého bola Cirkev nesmierne prenasledovaná. No Matka Božia ukázala možnosť ako tomu predísť: Rusko musí byť zasvätené jej Nepoškvrnenému Srdcu a ľudia majú prijímať zmierne sv. prijímanie počas prvých sobôt v mesiaci. V tretej časti deti obrazne videli veľké utrpenie Cirkvi v 20. storočí a pápeža, ktorý bol zastrelený vojakmi kľačiac pod krížom. Keď 13. mája 1981 bol spáchaný atentát na Jána Pavla II., Sv. Otec v tomto videní spoznal seba. O rok na to sa osobne prišiel poďakovať do Fatimy Panne Márii, ktorá vychýlila vražednú guľku tak, aby sa mu nestala smrteľnou. Ako vďaku za záchranu svojho života daroval Fatimskej Matke Božej osudný náboj, ktorý bol vložený do koruny jej sochy.
Na konci júlového zjavenia naučila presvätá Panna deti známu modlitbu: „Ó Ježišu, odpusť nám naše hriechy...“, ktorú sa modlíme v ruženci po každom desiatku.
Keďže antiklerikálne kruhy v Portugalsku neboli naklonené Cirkvi, deti boli vrhnuté do väzenia práve 13. augusta, keď sa opätovne malo uskutočniť zjavenie. Ľudia zhromaždení na Cova da Iria videli, ako v čase zjavenia zostúpil malý obláčik nad dub a potom sa opäť vzniesol. Deti zatiaľ na policajnej stanici hrdinsky obhajovali svoje tvrdenia a ani pod hrozbou mučenia neprezradili tajomstvo zverené Pannou Máriou. Úrady videli, že nič nezmôžu pred neochvejnou odvahou detí, a preto ich pustili domov.
Matka Božia sa potom zjavila 19. augusta a potom 13. septembra, keď prisľúbila, že v októbri urobí zázrak, aby všetci uverili.
Hoci 13. októbra od rána husto pršalo, vo Fatime sa zhromaždilo viac ako 70 000 pútnikov. Matka Božia sa predstavila ako Kráľovná ruženca a vyzvala ľudí ku každodennej modlitbe ruženca. Oznámila, že vojna sa onedlho skončí a potom ešte so smutným výrazom tváre dodala: „Nech ľudia viac neurážajú Pána, ktorý je už dosť urážaný!“ Po týchto jej slovách nasledoval veľký zázrak známy ako „tanec Slnka“. Mračná v momente zmizli, dážď prestal a objavilo sa slnko, ktoré malo striebristú farbu a neoslepovalo. Začalo sa krútiť veľkou rýchlosťou, vysielajúc lúče každej farby všetkými smermi. To sa opakovalo tri razy. Počas tohto zázraku videli naši pastierikovia malého Ježiška so sv. Jozefom ako žehnajú svet spolu s Pannou Máriou, ako aj iné zjavenia.
Traja malí vizionári si uvedomovali akej veľkej milosti sa im dostalo, a preto nekonečne vzdávali Bohu vďaky svojimi hrdinskými obetami a modlitbami ruženca. František veľmi rád potešoval zarmútené Srdce Spasiteľa a dlhé hodiny zostával s ním pri bohostánku. Hyacinta zase nechcela premárniť žiadnu príležitosť k obeti za úbohých hriešnikov, aby sa nedostali do zatratenia. Veľkou láskou zahorela k Sv. Otcovi a stále pripájala modlitbu za jeho úmysel. Ľudia cítili pri malých pastierikoch atmosféru niečoho nadpozemského a neustále ich žiadali o príhovor a modlitbu. Ako Matka Božia sľúbila, už pri prvom zjavení, nenechala svoje drahé deti dlho čakať a prišla si najprv pre Františka, potom i pre Hyacintu, aby ich po dlhom utrpení priviedla k sebe do neba. Sv. Otec Ján Pavol II. ich vo Fatime 13. mája 2000 slávnostne vyhlásil za blahoslavených.
Môže sa nám zdať, že Lucia ostala na tomto svete sama, no Panna Mária ju uistila, že ju nikdy neopustí a že jej Nepoškvrnené Srdce jej bude útočišťom a istou cestou k Bohu. Na odporúčanie Cirkvi vstúpila Lucia najprv k sestrám sv. Doroty a neskôr ku karmelitánkam, aby plnšie prežívala svoj vzťah s Bohom a zároveň uskutočňovala poslanie zverené Matkou Božou. Stretla sa s pápežmi Pavlom VI. a Jánom Pavlom II. Na jej výzvu bol celý svet a menovite Rusko zasvätené Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Zomrela v roku 2005, v požehnanom veku 98 rokov, aby sa tak konečne zjednotila so svojimi drahými spoločníkmi z detstva vo večnej sláve.
Presvätá Panna sa vo Fatime zjavila preto, aby nám ukázala, ako sa o nás materinsky stará a záleží jej na nás. Prišla svoje deti napomenúť, aby hľadali večný život a túžili po svätosti. Jej posledné slová nech nám zaznievajú stále v ušiach a nech sú určitým sprievodcom na našej ceste života: „Nech ľudia viac neurážajú Pána, ktorý je už dosť urážaný!“ Malí pastierikovia zobrali jej výzvu vážne a je len na nás, či ich v tom budeme nasledovať.

Peter Stašík