Slovenská pomoc pre deti ulice v srdci Ázie

Niekoľko slov o krajine...

V druhom čísle Rytiera Nepoškvrnenej v roku 2005 sme uverejnili príbeh Cirkvi, ktorá prežila a rastie, príbeh o kresťanoch v Kirgizstane. Na úvod tohto článku o slovenskej pomoci v Kirgizstane si pripomeňme niekoľko základných údajov o tejto očarujúcej, no veľmi chudobnej krajine. Pre väčšinu obyvateľov Slovenska je doposiaľ táto krajina veľkou neznámou.Kirgizstan (alebo aj Kirgizsko) je jednou z piatich stredoázijských republík, ktoré boli do roku 1991 súčasťou Sovietskeho zväzu. Hraničí s Kazachstanom, Čínou, Tadžikistanom a Uzbekistanom. Napriek tomu, že územie Kirgizstanu je niekoľkonásobne väčšie ako územie Slovenskej republiky, počtom obyvateľov je táto krajina porovnateľná zo Slovenskom. Päť miliónom Kirgizov a príslušníkov množstva národností, medzi ktorými je i niekoľko stoviek potomkov Slovákov, obýva krajinu, ktorej 90 % územia pokrývajú hory dosahujúce výšku 7500 m n. m. O územie Kirgizstanu neustále bojovali rozličné ríše a "štátna príslušnosť" tejto krajiny sa veľmi často menila. Vládli tu Skýti, ktorí bojovali s Peržanmi a Alexandrom Macedónskym, Húni, Turci, Mongoli, Číňania, Arabi, Ujguri, Uzbeci či Rusi, ktorí v tejto krajine nestratili výrazný vplyv ani po jej osamostatnení sa začiatkom 90. rokov minulého storočia.
Väčšinu obyvateľstva tvoria moslimovia, hoci mnohí z nich pristupujú k svojim náboženským povinnostiam pomerne vlažne. Aj tu, podobne ako u kresťanov v celom bývalom ZSSR, vidno smutné ovocie sedemdesiatročnej násilnej ateizácie.
Kresťanstvo sa v Kirgizstane objavilo v ranom stredoveku, keď sem prišli nestoriáni. V 13. - 14. storočí sa pokúsili františkánski misionári evanjelizovať tunajšie národy.
S prvými pokusmi o ovládnutie strednej Ázie cárskym Ruskom sem dorazilo i pravoslávne kresťanstvo. Moderné dejiny katolíkov v Kirgizsku sa začali písať koncom 19. storočia, keď sa tu objavili prví poľskí a nemeckí osadníci. V 30. a 40. rokoch 20. storočia sem Stalin v rámci svojho "sociálneho inžinierstva" vyviezol tisíce katolíkov predovšetkým z Ukrajiny - Ukrajincov, Poliakov, Nemcov, ale aj Kórejcov z východných častí Sovietskeho zväzu. Dnes, po desaťročiach prenasledovania a tvrdého útlaku, ako aj po vlnách vysťahovalectva do Nemecka a Poľska v prvej polovici 90. rokov 20. storočia, tu zostala iba hŕstka katolíkov - ich počet sa odhaduje na niekoľko stoviek. V krajine stoja 3 kostoly, ktoré len veľmi vzdialene pripomínajú svätostánky, na ktoré sme zvyknutí z kresťanskej Európy - sú to klasické a aj na miestne pomery veľmi jednoduché domy upravené na chrám. Azda najviac pripomína kostol v našom ponímaní farský kostol Archanjela Michala v hlavnom meste Biškek, ktorý prestavali na Boží chrám ešte veriaci v ťažkých 50. - 60. rokoch, keď sa im Božím riadením podarilo napriek tvrdým represiám oficiálne zaregistrovať katolícku farnosť. Dnes miestnu Cirkev vedie prvý kirgizský biskup Nikolaus Messmer, S.J. Je potomkom Nemcov vysídlených Stalinom do strednej Ázie.
Od roku 1999 v Kirgizsku pôsobia slovenské rehoľné sestry z kongregácie Školských sestier sv. Františka, ktoré spolu so sestrami z Kazachstanu okrem pastoračnej práce pomáhajú tým, o ktorých nemá nik záujem - deťom ulice, opusteným starým ľuďom, rodinám žijúcim v extrémnej chudobe.

Deti ulice a ich centrum v Biškeku a Talase

Ulice bývalých sovietskych miest sú plné detí, ktoré majú na prvý pohľad smutnejšie oči ako ich rovesníci inde vo svete. Hoci sú vo veku, kedy deti vo väčšine európskych krajín začínajú chodiť do školy a lámať si hlavu s prvými písmenkami, ich tváre sú akési dospelejšie. Dospeli skôr, ako si stihli vychutnať bezstarostné detstvo. Starosť o prežitie, chudoba a často i hlad vo vlastných, väčšinou neúplných rodinách, ich prinútili pozrieť sa bližšie na nespravodlivý svet dospelých. Mnohé z nich sa celé dni potĺkajú po kirgizských uliciach, rodičov majú vo väzení alebo opitých nevedno kde. Do školy nechodia alebo iba sporadicky, nestará sa o ne nikto, len ulica. Tá ich učí zarábať si žobraním alebo krádežami. Hovoria im aj deti ulice. Hoci nemusia byť nevyhnutne bezdomovcami, veď väčšinou aj nejaké to oficiálne „bydlisko“ majú, no slovo domov im veľa nehovorí. Jednoducho preto, lebo ho nezažili.
Takýmto deťom v Kirgizsku a ro-dinám, z ktorých vzišli, sa snaží pomáhať projekt Sociálno-poradenského a vzdelávacieho centra, ktoré založila nezisková organizácia Občianska poradňa v Nitre spolu s kirgizskou neziskovou organizáciou Pro Homine v okrajovej štvrti hlavného mesta Biškek a mesta Talas na západe krajiny. Obe centrá vznikli vďaka podpore prostriedkov oficiálnej rozvojovej pomoci Slovenskej republiky a viacerých ďalších dobrodincov. V oboch centrách s deťmi pracujú už spomínané rehoľné sestry, ale aj laický pracovníci a dobrovoľníci organizácie Pro Homine.
V biškekskom centre i v jeho pobočke v Talase deťom vďaka pomoci mnohých dobrých ľudí vytvorili zázemie pre vzdelávanie aj zábavu. Dom, ktorý v chudobnej štvrti na okraji hlavného mesta kúpili, má učebňu, miestnosť na voľnočasové aktivity, ambulanciu, jedáleň i kanceláriu pre právne poradenstvo.
V širokom okolí podobné zariadenie nejestvuje. Potreba jeho vzniku teda bola veľmi naliehavá. Deti ulice v Kirgizstane sú zaujímavé len pre minimum rozvojových súkromných či štátnych projektov. Ich situácia je však veľmi ťažká.
Projekt vychádzal z toho, že s Kirgizmi máme spoločnú historickú skúsenosť komunizmu, jazyková bariéra je vďaka ich bežnému používaniu ruštiny len malá a mohlo sa v ňom využiť to, že Slovanov vnímajú Kirgizi ako obzvlášť blízkych ľudí. Projekt je určený pre všetky deti bez rozdielu, teda pre kresťanské i moslimské, pre deti kirgizského i nekirgizského pôvodu.
Kapacita centra v hlavnom meste Kirgizska je asi tridsať detí, no ich počet sa mení vplyvom rozličných faktorov. V zime ich sem každodenne prichádza aj štyridsať, v lete 20-30. „Najproblémovejšou” skupinou klientely sú deti, ktoré sú skutočnými bezdomovcami. Sú poznačené extrémnou chudobou, ale súčasne sú zvyknuté na slobodu a nezáväzný spôsob života bez pravidiel. S nimi je systematická práca ťažká. Takéto deti sa len ťažko zmierujú s myšlienku, že by mali pravidelne navštevovať akúkoľvek podobu školského zariadenia.
Ako klasická škola však centrum určite nepôsobí. A ani nemôže. Rozdiely medzi deťmi sú veľké. Funguje na systéme vzdelávacích aktivít pre deti a mládež a sociálnej práce. Nájdete tu napríklad niekoľko jazykových kurzov a kurzov ručných prác, ktoré v deťoch cibria cit pre krásu a estetické vnímanie sveta. Veľmi populárne boli kurzy anglického jazyka, momentálne je „hitom“ kurz taliančiny. Menšie deti sa v centre pripravujú na školskú dochádzku, väčším sestry pomáhajú napríklad i s nezvládnutým učivom v škole. Dôležitou súčasťou práce centra je príprava a vydávanie bezplatných teplých obedov pre deti, ktoré pre väčšinu z nich predstavujú základ celodennej stravy, niekedy dokonca jediné jedlo cez deň. Ručné práce z papiera, látky, dreva a cesta majú pre deti mimoriadny význam, pretože získané zručnosti im dávajú šancu uplatniť sa v budúcnosti a získať chlieb do svojich rúk.
Sestry v Talase v rámci sociálnej práce Centra tiež navštevujú mentálne postihnuté deti v internátnej škole Kom-Aryk a prinášajú im veľkú radosť. Na prácu so sestrami, ktoré ich učia vyrobiť si jednoduché hračky s papiera alebo iného mate-riálu či nakresliť si pekný obrázok, sa veľmi tešia. Tieto chvíle sú pre ne výnimočnými momentami svetla a nádeje v pochmúrnych jednotvárnych týždňoch „vegetovania“ v biede a nezáujme. Bieda tunajších detí je naozaj strašná.

Zdravotnícka starostlivosť vnímaná ako vynikajúca vizitka Slovenska

Okrem vzdelávacej časti Centra v Biškeku je mimoriadne vyťažená aj ambulancia – na miestne pomery výborne vybavená. V priebehu necelých troch rokov služby lekára v Biškeku i na vidieku, kam lekárka pracujúca v Centre spolu so zdravotnou sestrou pravidelne cestujú, využili stovky pacientov. Aj zdravotná sestra v Talase, ktorá pravidelne navštevuje pacientov aj v odľahlých častiach mesta a jeho okolí, sa vo svojej práci nezastaví. Pacienti v Kirgizsku totiž majú takmer nulovú dostupnosť k zdravotníckej starostlivosti a pre svoju desivú biedu si nemôžu dovoliť často ani najzákladnejšie lieky. Často sa stáva, že ľudia v krajine zomierajú na ochorenia, ktoré by sa základnou zdravotníckou starostlivosťou dali ľahko a účinne liečiť. Vďaka projektu, ktorý bol podporený z prostriedkov slovenských daňových poplatníkov, však aj mnohí z najopustenejších starých ľudí na kirgizskom vidieku pocítili, že niekto má o nich záujem a mnohí po prvý krát v živote stretli lekára. Aj vďaka rozvojovej pomoci SR sa k nim dostávajú životne dôležité lieky.
Pre lepšiu predstavu o rozmere chudoby týchto ľudí spomeniem, že väčšina kirgizských dôchodcov žije z mesačného dôchodku vo výške necelých 300,- Sk, pričom väčšina potravín stojí podobne ako na Slovensku.
Práca slovenských sestier v Kirgizstane ako aj práca Sociálno-poradenského a vzdelávacieho centra Pro Homine v Biškeku a v Talase, ktoré pomáhajú “nechceným”, sú vynikajúcou vizitkou Slovenska v srdci Ázie. Jeden z chlapcov, ktorý navštevuje centrum v Biškeku mi povedal jednu zaujímavú historku z hodiny zemepisu na neďalekej škole. Práve preberali najvýznamnejšie európske krajiny. Keďže sa učiteľ ani slovkom nezmienil o Slovensku, niekoľko žiakov, ktorí poznali Centrum Pro Homine sa ohradilo, že jednou z najvýznamnejších európskych krajín musí byť predsa Slovensko – veď žiadna iná európska krajina nezriadila v Biškeku takéto centrum, kde by sa deti cítili ako doma. Nech dobrý Boh odmení všetkým sestrám a dobrodincom, ktorí sa obetujú pre tieto deti ulice a šíria dobré meno Slovenska ich námahu.

Dariusz Żuk-Olszewski