„Hľadieť na Krista“- motto púte Svätého Otca

Motto púte Benedikta XVI. do mariazellskej baziliky Narodenia Panny Márie sa stalo mottom pre desaťtisíce pútnikov, ktorí sem spolu s Kristovým námestníkom prišli osláviť sviatok narodenia svätej Bohorodičky.

Aj napriek prísnym bezpečnostným opatreniam (všetci účastníci mali prísť autobusmi a nahlásiť svoje údaje do konca júla) a skutočnosti, že v tomto štajerskom mestečku, nachádzajúcom sa 867 metrov nad úrovňou mora, sa v septembri dalo predpokladať škaredé počasie, ukázalo sa, že medzi slovenskými pútnikmi sú aj takí, ktorí sem prišli na bicykloch, ba aj pešo. Sám som sa sem dostal akousi „náhodou“, keď som tušil, že sem musím prísť, aj keď plánovaná púť Rytierstva Nepoškvrnenej sa práve kvôli bezpečnostným opatreniam neuskutočnila. Asi dva dni pred odchodom som sa dozvedel, že Ružinovské spoločenstvo má nejaké voľné miesto – ihneď som využil príležitosť a prihlásil som sa. So známou, ktorej syn je taxikár, som sa dohodol, že sa po mňa zastavia tak, aby sme to do Ružinova stihli na 1.45. Keď sa čakanie v daždi na dohodnutom mieste predĺžilo na 35 (po jednej) a mobil mi nikto nedvíhal, uvedomil som si, že je najvyšší čas na alternatívne riešenie. Za chvíľu sa pri mne zastavil taxík, ktorý vysadil pasažiera – čím mi ponúkol riešenie. Keď si taxikár vypýtal presne toľko, o koľko som si vzal viac peňazí (pre každý prípad), upokojil som sa a povedal som si, že zrejme nie som jediným režisérom tejto cesty. A keďže známa neprišla, ani sa neozvala, ocitol som sa v autobuse, kde som nikoho nepoznal. „Náhodou“ som si sadol k Ľubošovi, s ktorým som si počas celej púte výborne rozumel. Veľmi som sa potešil, keď som uvidel jeho fotoaparát s veľkými objektívmi a keď mi prisľúbil, že to, čo nafotí mi aj napáli na CD. Zaujímavé je, že na mojom fotoaparáte sa baterky po pár záberoch vybili, hoci boli čerstvo nabité.Povedal som si, že zrejme si mám dať s fotením pokoj a sústrediť sa na to, čo je mottom púte – na Kristovu tvár. Ráno o siedmej sme opustili autobusy a dobre vyzbrojení na dážď a zimu sme sa pešo vydali k mariazellskej bazilike. Aj napriek miernemu dažďu a početným zástupom, ktoré smerovali do vyznačených sektorov, všade vládol pokoj a pohoda. O ôsmej sme už boli v sektore, pri vstupe do ktorého sme dostali pútnické balíčky. Dve hodiny pred začiatkom svätej omše ubehli ako voda – niečo zjesť, trochu sa pomodliť – veď úmyslov bolo neúrekom, a už sa na kopčeku za našimi chrbtami objavil biely papamobil. Svätý Otec sa s nami vítal a zároveň nám žehnal. Do začiatku sv. omše ostáva pár minút – vhodný čas na poslanie SMS-ky. Tento nápad, ktorý mi prebleskol hlavou, mňa samého prekvapil – ale prečo nie? Nezvyčajné situácie neraz ponúkajú nezvyčajné riešenia. Keďže po nemecky neviem, veľa som toho z homílie sv. omše nepochopil, no netrápil som sa tým, pretože na internete sa dnes takéto veci dajú ľahko nájsť. A tak dnes už viem, že Svätý Otec vysvetľoval, že hľadieť na Krista znamená s odvahou hľadať pravdu, že to neraz znamená nebáť sa prijať do rodiny dieťa, čo je zvlášť veľkým problémom v dnešnej západnej Európe. Kristus nie je bojovník s mečom, je to ten, ktorý trpí na kríži. Krista môžeme nájsť len vtedy, ak budeme zachovávať desatoro Božích prikázaní. Svätý Otec nás vyzval, aby sme prosili Máriu, aby nám ona ukázala tvár svojho Syna. To všetko som sa dozvedel až neskôr, no to čo som hneď zaregistroval, bola milota ktorá sa zračila v tvári Kristovho námestníka. Oslovil ma aj ornát, v ktorom Svätý Otec slúžil sv. omšu – žltá a modrá zrejme predstavovali pápežskú a mariánsku symboliku, zelená je farbou nádeje, mladosti a života. Ich spojenie vytvorilo, povedal by som, odvážne pestrý ornát. Len čo som ho uvidel, povedal som si, že Cirkev v Rakúsku sa nebojí byť odvážne živá a zaradoval som tomu. Veľkoplošné obrazovky prinášali detailné zábery z diania pri hlavnom oltári, na ktorý sme mali len obmedzený výhľad, no paradoxne práve dážď, ktorý počas sv. omše mierne zosilnel, vo mne vyvolával silný dojem zjednotenia všetkých prítomných. Je krásne, keď človek môže vnímať, ako Ježiš Kristus zjednocuje ľudí rôznych národov. Predpokladám, že nás bolo mnoho, ktorí sme nerozumeli nemeckému jazyku, no jazyku liturgie sme, myslím, rozumeli všetci veľmi dobre. V závere sv. omše Svätý Otec pozdravil aj slovenských pútnikov. Podľa nadšenej odozvy, ktorú bolo počuť z viacerých miest najväčšieho sektoru F bolo vidno, že Slováci, ktorých sem prišlo okolo tisíc, prežívajú tieto chvíle s veľkou radosťou. Keďže po sv. omši o 16.30 mali byť v bazilike vešpery, počas ktorých sa Sv. Otec zapálením veľkej sviece duchovne spojil s Tretím ekumenickým zhromaždením v rumunskom Síbiu.Bazilika bola pre verej-nosť uzavretá (počas sv. omše v nej boli len prihlásení telesne postihnutí pútnici), preto sa usporiadatelia rozhodli, že milostivá soška tentokrát sama navštívi pútnikov. Po sv. omši soška Veľkej Matky Rakúska v procesii prešla pomedzi zhromaždené zástupy. História si teda bude pamätať 850. výročie založenia tohto pútnického miesta nielen vďaka pápežskej návšteve, ale aj vďaka púti milostivej sošky k pútnikom. Návrat domov sa niesol, ako celý deň, v znamení ľahkého dáždika a krásneho pokoja na duši. „K Magna Mater Austriae sa vrátim opäť“ povedal Benedikt XVI. a ja verím, že sa toto prianie splní aj mne.Keď som sa pár dní po návrate spýtal známeho, či dostal moju SMS-ku, prekvapil ma odpoveďou, že ho moja modlitba zachránila z takej krízy, o ktorej si myslel, že sa z nej už nedostane. Vďaka, Mária! Ježiš a Mária nech stále žijú v našich srdciach!

br. Martin Mária Kollár