Právo na život alebo na slobodnú voľbu?

Je zarážajúce, že v civilizácii, ktorá nadobudla tak hlboké poznatky o genialite biologického procesu spojeného so vznikom nového ľudského jedinca, absentuje úcta k daru života. Ba čo viac, sme svedkami azda najbarbarskejšieho správania jednotlivcov i spoločnosti voči najbezbrannejším - voči deťom v rannom štádiu života.

„Smutná je moja duša až na smrť“ povedal Pán Ježiš počas agónie v Getsemanskej záhrade. Tajomstvo jeho smútku a bolesti nám pomáhajú odhaliť jeho ďalšie slová: „Hľa, Syna človeka už vydávajú do rúk hriešnikov.“ Podobné muky prežíva Ježišova duša, keď vydávajú synov a dcéry človeka do rúk lekárov-katov, aby ich rozštvrtili v mene práva ženy na slobodnú voľbu. „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste urobili.“ V mene slobody je Ježiš aj dnes v našich rodinách hromadne popravovaný, a to s takou ukrutnosťou, ktorú skutočne môžeme prirovnať k ukrutnosti koncentračných táborov. Ako je to možné? Existujú totiž mnohé mylné názory, ktoré odnímajú počatému dieťaťu dôstojnosť človeka, a tým zdôvodňujú údajné legitímne právo „rodičov“ na rozhodovaní o živote a o smrti týchto ľudských bytostí. Mnohí rodičia tomu veria, či chcú veriť. Aj tu sa potvrdzuje platnosť slov Pána Ježiša: „Hľadajte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ Nepotrebujeme ani zvláštne odborné vzdelanie, aby sme si mohli uvedomiť nepravdivosť bludov týkajúcich sa ľudského života od počatia po narodenie. Azda najrozšírenejším bludom je názor, že žena si môže robiť so svojím telom, čo chce. Tento výrok nás zavádza v dvoch bodoch: 1. Nejedná sa o telo ženy a 2. Nie všetko, čo môžeme je dobré a prospešné.
1. Všetky bunky tela ženy majú svoju špecifickú DNA, no bunky dieťaťa majú ÚPLNE INÚ DNA. Jedná sa teda o iné telo, o telo, ktoré je síce úplne závislé na tele matky, no vďaka tomu, že už od okamihu počatia má polovičnú genetickú výbavu od otca a polovičnú od matky – je novou bytosťou so zakódovanými dedičnými vlohami, ktoré sa majú v blízkej budúcnosti jedinečne rozvinúť. Ľudský zárodok teda nie je časťou tela ženy a žena sa k nemu nemôže správať ako k vlastnému telu. Je to však bytosť, ktorá je na nej úplne závislá.
2. Len zdanlivo je potrat prejavom slobody. V skutočnosti potrat postihuje ženu na celý život. Postihnuté ženy totiž často trpia na následky zákroku viac ako by sa dalo predpokladať. Je možné u nich pozorovať častý výskyt duchovných a duševných porúch v medicíne označovaný ako PAS – post abortion syndrome (pointerrupčný syndróm).?Ten zahŕňa komplex psychických symptómov, ktoré sa môžu objaviť ako následok zážitku potratu. Postihuje predovšetkým ženy, ale aj mužov, ba i ostatné zúčastnené osoby: lekárov a ošetrujúci personál. Tento pointerrupčný syndróm je zapríčinený masívnym potlačením potratového zážitku. Niekedy sa príznaky spoznajú až nejaký čas po odstránení plodu. Podľa istej štúdie až tri štvrtiny zo všetkých žien, ktoré si dali urobiť umelý potrat, vykonali tento nezvratný krok pod vonkajším vplyvom alebo tlakom. Väčšina týchto žien je neskôr ponechaná sama na seba. To ešte zhoršuje ich psychickú pohodu. A tak sa ich slobodná voľba stáva počiatkom drámy, ktorá ich prenasleduje po celý život. Nehovoriac o tom, že neraz práve potrat spôsobuje následnú neplodnosť žien.
Ďalším veľmi rozšíreným mýtom je názor, že sa má povoliť tzv. tera-peutický potrat, teda potrat z dôvodu ohrozenia zdravia alebo života matky zapríčineného tehotenstvom. Ako uvádza Prof. Dr. Jacques Suaudeau, s výnimkou rozvojových krajín, prípady, keď na záchranu života pacientky je potrebné vykonať terapeutický potrat, sa dnes prakticky nevyskytujú. Teda pokus vyvolať potrat u pacientky v ohrození života (napr. pri krvácaní, pri srdcových alebo obličkových komplikáciách) by bol skôr škodlivý ako užitočný. Súčasné terapeutické prostriedky vo všeobecnosti umožňujú pokračovať v prebiehajúcom tehotenstve až do konca a vyhnúť sa zhoršeniu už jestvujúcej patologickej situácie.
Niektorí spochybňujú ľudský charakter embrya na základe faktu, že embryo nemá „ľudskú podobu.“ Tvrdí sa, že kým sa ľudská telesná „forma“ nestane zrejmou, máme pred sebou „potenciálneho“ človeka, a nie skutočného ľudského jedinca. Z biologického hľadiska musíme konštatovať, že vo formovaní a vývine daného ľudského tela niet kvalitatívnych skokov: vyvíja sa jedno a to isté biologické telo. Aj keď v embryu nemôžeme ešte rozoznať ľudskú podobu, existujú v ňom už státisíce svalových buniek, vďaka ktorým už zhruba od 6. týždňa bije primitívne srdce, a desiatky miliónov nervových buniek, ktoré sa pripravujú vytvoriť nervový systém človeka. A tak hoci navonok podobu ešte nebadáme, vnútornú podobu už môžeme pozorovať. V tomto zmysle už Tertulián povedal: „Je už človekom ten, kto ním bude.“
Iní zas tvrdia, že ľudskú osobu charakterizujú prejavy myslenia. Pritom si neuvedomujú, že nie je nutné, aby tieto prejavy myslenia boli prítomné ako úkon, stačí, ak sú prítomné ako schopnosť. V tomto zmysle je osobou aj ten, kto spí, alebo je v kóme s možnosťou obnovenia funkcie mozgu, prípadne dieťa, ktoré ešte nevie rozprávať. Kritérium osoby teda nespočíva v prejavoch myslenia, ale vo vlastnej povahe jedinca. Embryo sa síce nevyznačuje týmito prejavmi myslenia, no v jeho genetickom kóde je už táto racionalita zahrnutá, a tak musíme na embryo hľadieť ako na ľudskú osobu. Podobne ako nikto nepochybuje o spiacom človeku, že je osobou, hoci v danej chvíli u neho nepozorujeme žiadne prejavy myslenia.
Ďalším bludom je názor, že kým ľudský plod nie je schopný samostatnej existencie, nie je ľudským jedincom. Musíme si uvedomiť, že aj dieťa po narodení je úplne závislé na svojom okolí a v konečnom dôsledku ani dospelý človek nie je úplne nezávislý – k svojmu prežitiu potrebuje vodu, vzduch, potravu, a pod.
Ďalším veľmi rozšíreným názorom je tvrdenie, že interrupcia je prípustná v prípade, že je podozrenie, že dieťa sa narodí s vrodenou vadou. Vraj by pre takéto deti bolo lepšie, keby sa vôbec nenarodili. Z jednej strany sme neraz svedkami toho, že takéto predpovede sa nevyplnia, z druhej strany aj postihnuté dieťa sa dokáže radovať zo života, a hoci žije v trochu inom svete, dokáže byť šťastné, pretože dokáže vnímať to, čo je v živote najdôležitejšie – lásku. Podobne je to aj s deťmi, ktoré vyrastajú v detských domovoch alebo „na ulici“. Každé z nich túži po láske, túži po živote, a hoci sa zväčša musia bolestivo pretĺkať životom, intenzívne prežívajú svoje radosti  i svoje pády a snáď nikto z nich by nesúhlasil s tým, aby bol jeho život ukončený ešte pred narodením.
Ľudia, ktorí uveria takýmto mýtom, sa ľahko dajú pomýliť a namiesto zodpovedného prístupu k daru, ktorý im bol zverený, dopúšťajú sa barbarského zločinu. Bohužiaľ, často je už neskoro, aby vrátili svoje rozhodnutie späť. Preto je veľmi dôležité, aby ľudia boli vopred dobre informovaní o tom, čo v skutočnosti potrat je. Ono to totiž nie je umelým prerušením tehotenstva, je to umelé ukončenie tehotenstva a teda zabitie nenarodeného dieťaťa. Občianske združenie Právo na život v septembri rozbehlo bilbordovú kampaň zobrazujúcu usmrtené dieťa 11 týždňov po počatí, teda ešte vo veku, keď je na Slovensku možné vykonať potrat zo zdravotných dôvodov, ale aj na žiadosť ženy, pričom žena nemusí uviesť žiaden dôvod. Drastická fotografia na bilborde rozpútala búrlivú diskusiu o tom, či je vhodné ukazovať deťom takéto obrázky. Položme si však takúto otázku: Bolo by vhodné počas druhej svetovej vojny rozmiestniť po uli-ciach fotografie z koncentračných táborov v snahe zastaviť transporty Židov? Nebol by to príliš drastický pohľad pre naše deti? Máme právo zatvárať si oči pred genocídou ne-narodených detí, len aby sme neznepokoli tých, čo nemajú tušenie o našej krutosti? Každý z nás dnes stojí pred otázkou, aký postoj zauj-me k zabíjaniu nenarodených detí. Dokážeme sa pozrieť pravde do očí, alebo radšej schováme hlavu do piesku? Nezabúdajme, k čomu nás vyzýva Panna Mária, k čomu nás vyzýva Pán Ježiš: Modlite sa a čiňte pokánie. Kto miluje svojho otca, svoju matku, ženu, či deti viac ako mňa nie je ma hoden. Dáme prednosť pravde alebo si račej nebudeme komplikovať vzťahy k našim okolím a ticho budeme súhlasiť s tým, aby boli zbíjaní tí najbezbrannejší? Je to len na nás.

Martin M. Kollár, OFMConv.